Surprise (BOOK2)

32. kapitola

Louis Tomlinson nepatril medzi chlapov, ktorí by plakali za každú blbosť. Samozrejme, ak sa nejednalo o to, že ho o malú chvíľu mali rozrezať a on pri sebe nemal otca svojho dieťaťa. Mal pri sebe iba svojho najlepšieho kamaráta.

"Louis? Zlato, ak by tu bol bolo by to ešte horšie," zamrmlal a pobozkal ho do spotených vlasov. Snažil o tom presvedčiť oboch.

"Nevieš nič. Och bože, čo som komu urobil?" nahlas zastonal, keď mu telom prešla ďalšia kontrakcia. Zhlboka sa nadýchol a vydýchol, tak ako ho to učila tá milá sestrička.

"Vyspal si sa s Haroldom," pokrčil ramenami a nahlas zastonal, keď zacítil ako mu Louis zaťal svoje tupé nechty do pokožky. Odtiahol od neho ublížene ruku a pošúchal si poškriabanú pokožku.

"Bol to najlepší sex môjho živo- AHHH." zvreskol nahlas a prehol sa v chrbte.

"Nemôžete mu niečo dať?!" zakričal do hlučnej chodby a čakal odpoveď, ktorá mu ale nebola poskytnutá.

"Ah, Liam.. to bolí.." šepol potichu a zahryzol si do pery.

"Neviem ako to bolí Louis, ale určite za to nemôže moja ruka," zaťal zuby a položil si hlavu vedľa jeho boku, pričom sa snažil prekusnúť bolesť. Zrazu vo svojich vlasoch pocítil prsty, ktoré mu ich prehrabávali, "konečne analgetiká zabrali?" zašepkal a spokojne namrnčal, keď mu začal dávať vlasy na stranu.

"Uhm?" upokojene šepol a pohladil ho po nich.

"Dobre," šepol uvedomujúc si, že Louis o chvíľu pôjde na operačku. A vydá na pospas svetu a zla v ňom svojho syna.

"O chvíľu tu bude.."

***

Liam sa nervózne prechádzal po chodbe a odpočítaval každú sekundu, čo bol Louis na operačke. Jeho pera bola celá dokúsaná a jeho telefón stále zvonil. Niall síce zobral deti k sebe veľmi ochotne, ale potreboval vedieť každú chvíľu, či už má svojho synovca na svete.

Zakaždým so sebou trhol keď okolo neho precháddzali sestričky s deťmi. Dúfal, že niektorá zastaví pri ňom a ukáže mu, čo najpresnejšiu kópiu Louisa. Keď mu volal jeho manažér zakaždým to zrušil a ďalej sedel na nepohodlnej stoličke alebo sa prechádzal. Tento deň bol iba o Louisovi, o nikom inom.

"Pán Payne?" ozvalo sa po niekoľkých hodinách toho ako spal na tvrdých plasových stoličkách. Hneď vyskočil na nohy a pozrel sa na usmievajúcu sa sestru, "niekto by vás rád vidieť."

Ukázala na dvere do izby, hneď vedľa jeho hlavy. Liam na nič nečakala a vtrhol tam ako neriadená strela. Na prahu sa však zastavil a prezrel si scenériu pred sebou. Na nemočnicnej posteli sedel Louis, ktorý plakal. Liam sa najprv zľakol, ale potom čo si všimol úsmev na tvári staršieho si vydýchol a pozrel na malý uzlíček.

Modrooký zvieral malé telíčko zabalené v tmavej perinke a díval sa naňho s láskou. Potom pozrel rovnako nežnými očami aj naňho.

"Nemáme meno," vzlykol a pozrel späť na to malé. Liam k nemu opatrne prešiel a posadil sa k nemu objímajúc ho oko pliec. Pozrel do tváre pokojne spiaceho chlapčeka. Pästičky mal tesne pri tvári a tak zakrýval svoju tváričku, ktorá bola červená.

"Nevadí, to je posledná s čím by si si mal teraz zaťažovať hlavu,"prehrabol mu spotené a mastné vlasy. Louis prikývol a unavene sa o neho oprel, stále sledúc svoje malé srdiečko.

"Tak nahlas plakal až ma to zobudilo. Má silné pľúca," uchechtol sa a zobral jednu pästičku do svojej dlane. Liam sa pousmial a vytiahol svoj telefón. Na foťáku vypol blesk a sfotil detailnú fotku tváričky malého. poslal ju bez slova Niallovi a odložil telefón na kovový stolík venujúc sa brunetovi, ktorý ho potreboval plnú pozornosť.