Čitateľský denník

5. Dobrodružstvo pri obžinkoch od Jána Palárika {SK}

A máme tu povinnú literatúru, opäť. Túto tenučkú veselohru som zhltla za dva dni a celkom sa mi páčila, napriek tomu, že slovenskej dráme akosi neviem prísť na chuť. 

Žáner: veselohra
Rok vydania: 1973
Moje hodnotenie: 7,5/10

Opäť si na začiatok dáme životopis autora, lebo ak neviete, čo je maďarizácia, toto dielo vám dá len málo. 
Ján Palárik sa narodil v roku 1822. Vyštudoval teológiu, filozofiu, literatúru, jazyky, samozrejme aj pchal palce do politiky, lebo vtedy to bolo cool. Patrí do obdobia medzi romantizmom a realizmom, aj keď ZADPO (Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch je celý názov diela) je už realizmus. 
A čo je tá maďarizácia? Určite vám pojem jar národov niečo hovorí (teda moje nádeje na to sú bezbrehé). V tomto období sa národy nielen v Uhorsku, ale aj po celej Európe ,,prebúdzali" - snažili sa o uznanie ich národa, uzákonenie spisovného jazyka, či o vlastné štáty. Najväčšmi to prežívali Maďari. Snažili sa pomaďarčiť všetko a každého - vrátane nás, Slovákov. Palárik to skvelo popisuje v ZADPO, ale aj iní naši národovci v iných dielach. 

Takže, o čom to vlastne celé je? 

Príbeh sa odohráva na panstve grófky Eržiky, ktorá očakáva príchod baróna Kostrovického, muža, za ktorého sa má vydať. Keďže vtedy sa tínedžeri bavili takto, s kamoškou Milušou, dcérou dedinského učiteľa, sa rozhodne vymeniť si role - Eržika bude hrať chudobné dedinské dievča, zatiaľ čo si Miluša vyskúša šaty grófky. Vtip im ale nevyjde, to isté totiž napadne aj barónovi a jeho spoločníkovi, inžinierovi Rohonovi. 

Keď sa Miluša s váženými pánmi stretne a oni na ňu začnú po maďarsky, hneď sa pustí do prednášky o tom, že by sme mali náš národ milovať, že slovenčina je ľubozvučná, a že je hriechom poprieť vlastnú krv. Áno, tušíte správne - aj Rohon, aj barón sú rodení Slováci, avšak žijú v Pešti a tvária sa ako Maďari. Hej, aj to bolo vtedy cool.

Zatiaľ čo sa pravý barón rozhorčuje, že takúto papuľnatú ženu si nevezme, inžinier sa do Milušky hneď zamiluje. Rovnaké city vzbĺknu aj v našej wannabe grófke. A tak oboch hryzie svedomie, že svojim kamošom prebrali manželov, zároveň ich srdcia plačú, že nemôžu byť spolu. Rohon to ale nevydrží, a tak Miluši ponúkne sobáš a prizná sa jej so všetkým. Vtedy aj Miluša zahodí masku, no obaja sa dohodnú, že v hre ešte chvíľku budú pokračovať - náš barón Lajoško sa totiž zahľadel do jednoduchej slovenskej devy (grófky). Miluša pokračuje v odmaďarčovaní baróna kým si neprizná, že slovenské devy sú krajšie ako akékoľvek iné, a že nebolo správne poprieť svoju vlasť. 

Obrat nastáva pri slávnosti obžiniek, keď barón prizná grófke, že ju miluje a chce si ju vziať aj napriek tomu, že si myslí, že je nevzdelaná. Všetka pretvárka padne, keď sa obaja, aj barón, aj inžinier, vyberú za učiteľom, Milušiným otcom, žiadať o ruku jeho dcéry. Nastáva komická situácia - barón vo svojej nevedomosti prizná svoju pravú identitu a vyzve svojho priateľa na súboj. Aby drámy nebolo dosť, zjaví sa tam aj barónov otec, ktorého privolala stará Capková, služobníčka na panstve, ktorá mu žalovala, že mu Miluša balí syna. 

Nakoniec sa to, samozrejme, skončí šťastne, z Capkovej urobia ešte väčšiu hlupaňu, akou už aj je, a koná sa dvojitá svadba. 

Mojou fav postavou je definitely barón Kostrovický. Asi len preto, že som sa dobre bavila na fakte, že je vlastne bad boy tej doby. Morálnymi hodnotami veľmi ani neoplýva, je namyslený a myslí si, že môže všetko, avšak je ochotný zo seba robiť idiota kvôli láske. Možno je to presladené a v súčasnej literatúre by som už zvracala, tu mi to je ale sympatické, lebo skutočným zámerom nie je potešiť staré panny v sobotu večer, ale prebudiť v čitateľovi lásku k vlasti. 

Prečo by sme mali byť na nášho Janka Palárika byť hrdí?

-postavy majú charakter, nie sú ani až tak idealizované
-Miluša je ako jediná postava idealizovaná, stvárňuje ideál Slovenky
-dej sa hýbe rýchlo a má v sebe postupnosť a logiku
-sú tu zakomponované aj slovanské tradície (obžinky)
-prezentácia Slovákov v najlepšom svetle
-stará Capková, ktorá pletie nemčinu s francúzštinou a maďarčinou, autor sa jej vysmieva
-na rozdiel od napr. hry Statky-Zmätky nás táto veselohra skutočne pobaví
-už len samotný fakt, že Palárik niečo také publikoval v dobe, keď nám Maďari skákali po hlave

A mínusy diela?

-tzv. komédia omylov (zámena postáv) je pre Palárika typická, a, you know, keď čítate v každej hre o tom istom, je to už nudné
-priveľa maďarčiny, bolo otravné si stále hľadať význam v poznámkach pod čiarou, aj keď nám tým autor ukázal, aké otravné to bolo aj pre vtedajších Slovákov

Celkovo sa mi ale veselohra páčila. Až na skákanie z jazyka do jazyka sa to čítalo ľahko. Morálne poučenie? Buďte hrdí, že ste Slováci. A čítajte povinnú literatúru.