Keď príde čas

V dávnych vekoch ľudia strávili veľmi veľkú časť svojho života hľadaním svojej spriaznenej duše. Stretávali sa s inými ľuďmi, zamilovali sa a často im bolo ublížené. Viacero z nich takto prestalo na lásku veriť. Hovorilo sa o nej, avšak postupne ju všetci prestávali cítiť. Postupom času, keď sa už svet takto rúcal do záhuby, si jeden človek povedal: „Dosť! Nemôžme už takto ďalej žiť! Obyvatelia Zeme zomierajú nešťastní. Musím to zmeniť!" Teda aspoň to je to, čo učebnice hovoria, že sa stalo.

A naozaj to zmenil. Pustil sa do výskumu a vynašiel látku, ktorá keď sa vpichne do tela novorodenca, spôsobí, že toto dieťa po dovŕšení osemnástich rokov prestane starnúť. Až vtedy a len vtedy, keď nájde človeka s ktorým si bol súdený začne starnúť a s týmto človekom môže stráviť všetok čas, až do konca svojho života. Ľudia začali byť šťastnejší. Prestávali v osemnástich starnúť a keď našli lásku svojho života, šťastie im ani len nedovolilo pomyslieť na to, že za pár desaťročí zomrú. Svet sa zmenil. Začala tu vládnuť len sladká nezištnosť. Ľudia si boli istí, že nezomrú sami a zomrú šťastní.

A potom som tu ja. Pomerne nízke dievča, ktoré dovŕšilo osemnástku v roku 3231. Volám sa Lyra a mám osemnásť už dvadsať rokov.

...

„Pani učiteľka!" počula som volať jedného malého chlapca zvnútra budovy. „Čo potrebuješ, Tobiasko?" vošla som za ním dovnútra. „Aha, čo som nakreslil! Myslíte si, že sa to bude maminke páčiť?" Pozrela som na kúsok papiera, ktorý mal v ruke. Bola na ňom nakreslená celá jeho rodina. Mama, otec, on a jeho maličká sestra. „Je to nádherné Tobiasko! Maminka to určite bude milovať," usmiala som sa na neho. Malý chlapec sa na mňa uškrnul a rozbehol sa von. Jeho kresbu som uložila na miesto, kde by sa nemohla poškodiť. Pracujem v Centre voľného času a na starosti mám deti, ktoré práve prišli do prvého ročníka v škole. Mám ich tu sedemnásť. Deväť chlapcov a osem dievčat. Všetky majú svoju osobnosť a svoj talent. Je zaujímavé starať sa o ne. Malý Tobiasko veľmi rád kreslí. Pokiaľ neprestane a bude cvičiť, stane sa z neho výborný umelec... „Zrovna dnes sem má prísť jedno nové dievčatko. Jeho starší brat ho má doviesť približne o tretej," ozvalo sa mi spoza chrbta. Stála tam moja dobrá kolegyňa a priateľka Sophie. „Sophie, ahoj! To je vtedy, kedy sa striedame!" Zvýskla som. „Škoda, že sa dnes musím ponáhľať... Chcela by som sa s ňou zoznámiť." „Neboj sa Lyra vo štvrtok sa s ňou stretneš. Ja si skôr ale myslím, že chceš stretnúť toho chlapca. Možno to bude tvoja spriaznená duša!" Nemyslím si. „Ale neblázni, Sophie! Už dvadsať rokov nemôžem nájsť nikoho, kto by ma ľúbil cez všetko dobré aj zlé. Nemyslím si, že sa objaví len tak odrazu." „Uvidíš! Nájdeš ho!" Keby tak len mala pravdu.

Pozrela som na hodinky a videla, že už sú skoro tri. Ach jaj, o tretej sa mám stretnúť so sestrou pred kinom. „Ajaj, nehnevaj sa Sophie, ale musím ísť, už je veľa hodín." „V pohode, zabav sa!" Rozbehla som sa von. Pred tým ako som nasadla do auta, som si všimla nejakého chlapíka, ktorý z auta vyťahoval malé dievčatko. Pozrela som naňho a on, ako keby vycítil môj pohľad, sa na mňa otočil. Pohľady sa nám stretli a on sa na mňa milo usmial. Vo vnútri som pocítila maličké brnenie. Neriešila som to a pokračovala v ceste k autu.

Kino bolo super. Nejaký film o láske. Trochu ma tieto veci deprimujú, keďže sa cítim byť jediná osoba na svete, ktorá nemá nikoho. Neriešila som to. Radšej... Rozlúčila som sa so sestrou a vybrala sa domov. Stále len hovorila o tom, aké je super mať spriaznenú dušu a ako dúfa, že ja už čoskoro nájdem svoju. Cesta domov bola nudná. Prišla som do svojho apartmánu a išla si dať niečo na jedenie. Avšak, keď som otvorila chladničku, bola prázdna. Moja láska k jedlu mi nedovolila ostať bez neho, a tak som sa vybrala do obchodu. Som šťastná, že je tak blízko, aspoň som si nemusela brať auto. Prídem do obchodu a vyberiem všetko, čo mám rada a čo doma potrebujem. Netipovala som, že to bude až taký veľký nákup.

Len tak som si išla po ulici domov a zrazu som za mnou niečo počula. Otočila som sa, no nič som nevidela. Pokrčila som plecom a išla ďalej. Znovu som však niečo počula, ale tentoraz to bolo z boku: „Slečna, ste nádherná, nechcete ísť na jeden alebo dva drinky?" Keďže nikto iný na ulici nebol, doplo mi, že tento človek volá na mňa. „Prepáčte, ale nie. Ponáhľam sa." „Ale no taaak. Zabavíme sa!" Jaj, zabavíme... Otočila som sa, že idem odísť, ale chlapík ma chytil za ruku. „Neodchádzajte. Som taký milý aby som vás pozval na rande, neodmietajte ma." Začínal sa mnou rinúť strach. „Nechajte ma, prosím!" Začínala som sa obávať, že sa z toho nevymotám, keď sa spoza mňa ozvalo: „Zlatko, tu si! Už som sa začínal báť, že si zabudla... Kto je tento pán, neobťažuje ťa?" „Áno, miláčik. Obťažuje..." „Takže tak. Žiadam Vás aby ste pustili moju priateľku a spakovali sa odtiaľto." Muž sa so strachom pozrel na neznámeho a radšej odišiel.

Vydýchla som si: „Ďakujem Vám. Zachránili ste ma." „To nestojí za reč. Dávajte si nabudúce väčší pozor. A mimochodom ako sa voláte?" Otočila som sa na neho, že sa predstavím, no keď som sa mu pozrela do očí, akoby som stratila hlas. Bol to muž, ktorého som dnes letmo videla v Centre. V jeho očiach sa tiež objavilo prekvapenie a ozval sa: „Cítite to tiež? Ten pocit vo Vašom vnútri... Akoby ste našla niečo, čo ste hľadala už dlhú dobu.? Tú celistvosť Vášho vnútra?" Bola som prekvapená, že sa to opýtal takto priamo. „Áno..." vydýchla som. To čo povedal, presne popísalo to, ako som sa práve cítila. Že by to bol on? Človek, na ktorého čakám už dvadsať rokov? Vo vnútri sa mi rozliala radosť, akú som nikdy predtým necítila. „Úžasné, už som si začínal myslieť, že sa mojej spriaznenej duši niečo stalo a ja ju už nikdy neuvidím. Ešte šťastie, že sme sa sem presťahovali!" zasmial sa nahlas. Skoro sa mi z jeho smiechu podlomili kolená. „Ja tiež! Mimochodom, som Lyra!" zakričala som a odpovedala na skoro zabudnutú otázku. „Leo... Ani nevieš ako ma veľmi teší, že som ťa stretol." Podali sme si ruky a ponorili sme sa do rozhovoru.

Pomaly sme sa dostávali ku môjmu apartmánu. Pozvala som ho dovnútra a stále sme sa rozprávali. O našich životoch doteraz, o našich záľubách, o veciach, ktoré máme radi. Bolo to nesilené a cítila som sa veľmi príjemne. Zisťovali sme veci o tom druhom až dlho do noci. Potom sa Leo postavil, že už musí ísť, keby sa jeho malá sestra náhodou zobudila. Vyprevadila som ho s tým, že ma v štvrtok o tretej vyzdvihne v Centre a pôjdeme na rande. Bola som celá bez seba. Nemohla som sa dočkať štvrtka. Cítila som sa ako malé dievčatko, ktorému prvýkrát dali novú bábiku.

...

Štvrtok prišiel rýchlo. Stále som sa nemohla vyrozprávať Sophie, akýbol úžasný. Viem, že som bola otravná, ale Sophie to nevadilo. Usmievala saa bola pre mňa šťastná. A potom prišiel on. Muž môjho srdca.Priviedol svoju malú sestričku a pobozkal ju na čelo. Potom sa na mňaotočil a silno ma objal. „Som veľmi rád, že ťa znova vidím!" „Ja tiež..."vrátila som mu objatie. Išla som si pre kabát a už som bola skoro vonkuz budovy, keď sa za mnou ozvalo. „Pani učiteľka! Môžem sa Vás niečo spýtať?"bol to malý Tobiasko. „Píšem maminke list a neviem ako sa hláskuje'láska'." Usmiala som sa na neho: „Láska sa nehláskuje, láska sa cíti..."