Môj stredoškolský denník

Prešľap

  Tak toto bolo v čase, kedy sa zrazu stalo, že nám Mišo zo SSV dospel.
Bavili sme sa o jeho osemnástke už pred tým a ja som mu sľúbila, že ak prídem sama, môže spraviť Party u mňa...
Dosť hlúpe, nie?? :D

  Ale späť k veci. Naši nakoniec ostali doma.
Tak som prišla, trochu upratala byt a šla k babke.
Poobede, keď prišiel ten čas, prišli mi Nika s Tatianou.
Ja: ,,Koľko ľudí by malo prísť??"
Nika: ,,Ty, Tatiana, ja, Gaba s Kubom, asi Tereza, Adam, René, Patky, Maroš, Dubák a Koľaso..."
Ja: ,,Preboha... To je celkom dosť..."
Tajka: ,,No... jedenásť..."
Ja: ,,A musí prísť aj Koľaso??"
Ja osobne proti nemu nič nemám. Tak trochu. Asi...
Ale tak do čerta, uznajte sami. Je to normálne, keď vás niekto OPITÝ balí na chemickú tabuľku prvkov?! A ešte od vás chce, aby ste ho ju vyskúšali! Preboha! Čo som komu urobila?! Ešte nie som mŕtva a niekto je schopný ma takto kruto trestať?!
Takže po tejto traumatizujúcej skúsenosti sa mi nikto nemôže čudovať, že sa mu vyhýbam...
No, ale späť k veci...
Všetko sme pripravili a ľudia začali pomaly prichádzať.
S Dubákom prišla aj jeho vtedajšia frajerka, bývalý crush mojej sesternice- Tiko a Jerguš, Mišov spolužiak.
Koniec koncov je možné, že som ešte na niekoho zabudla pretože sa v ten večer u mňa naisto premlelo okolo pätnásť ľudí.

Večer šiel k spokojnosti... Sem-tam sa nepilo, Jerguš si u mňa v obývačke na stole ubalil brko a kým sme boli fajčiť vonku v altánku záhadne sa stratila jedna celá fľaša... Kto by bol čakal, že alkohol sa vyparuje pri izbovej teplote??

Potom prišla geniálna, ba priam spásonosná myšlienka urobiť si gruppenfoto. 

   Tak sa asi pätnásť ľudí narvalo do tej malej obývačky a to len preto, aby sa mohli odfotiť.

No a časom, keď sa alkohol vyparil, nálada začala upadať a hodina nočného kľudu sa neodvratne blížila, ľudia sa začali vyparovať do Magicu (pre nevzdelaných: do baru)
Začala som pomaly pratať a keď som sa dostala do kuchyne, všimla som si Maroša stojaceho vo dverách kúpeľne ako SBS-kára. A pred ním nasratá Tajka s pohárom vody v ruke.
Maroš: ,,Nie, ja ťa tam proste nepustím."
Tajka: ,,Kurva Maroš, pusti ma za ňou, lebo ti prijebem!"Došlo mi, že dnu je Nika a že asi jej je určite skvelo, keď jej Tajka nesie pol litrový pohár vody.
Pustil ju. Veď ani nemal na výber.
Ľudia sa stratili. Gaba s Kubom chvíľu ostali, že mi pomôžu trochu upratať. Maroš stále tvrdohlavo strážil dvere, za ktorými Nika bojovala o život a Tatiane som sľúbila, že Niku odnesiem domov, takže sa tiež niekam vyparila.
Suma sumárum ostalo nás tam štyri a pol. (Áno, Niku rátam iba za polovicu)Ja si spokojne upratujem, až som prešla do obývačky. Na ten obraz nikdy nezabudnem. Dívala som sa síce iba sekundu, mo bohate to stačilo.
Uprostred obývačky stála Gaba. V rukách sklenené poháre a na nej nalepený Kubo. Dosť vášnivá chvíľa.
Fuj...
Tak ja sa v tichosti otočím a vyparím sa do spálne hľadajúc si akúkoľvek robotu, len aby som na to celé zabudla.
Mala vypité, uznávam, ale v tomto prípade to nolo iba plus, pretože aj ustieľanie postele bolo zrazu zaujímavejšie.
A v tom cítim, že za mnou niekto stojí. Otočím sa s jedinou myšlienkou v hlave (vyhni sa Gabe) a snažím sa dostať sa zo spálne. A čo čert nechce? Vrazím rovno do Maroša.
Zvláštne... On sa mi očividne vyhnúť nechcel.
Akonáhle som sa otočila a vrazila doňho, pobozkal ma.
Nanešťastie preňho, ma nedokázal rozptýliť natoľko, aby som sa vzdala svojej myšlienky. Tak som sa proste odtiahla a pokračovala ďalej ako by sa nič nebolo stalo.
Čo sa dialo ďalej??
Nič také zvláštne...
Gaba s Kubom odišli a ja som sa snažila cez Maroša sa prebojovať k Nike. Do toho mi volal Adam, aby sme prišli do Magicu.
K Nike som sa dostala... Síce ma to stálo veľa prehovárania a pár bozkov, ale čo by tak bezcitný človek ako ja neurobil pre kamarátku...
Nika sa nakoniec nejako vymotala a dokonca sa jej podarilo obuť sa.
No nie, aby sa zavesila na Maroša, nech ju pekne odnesie domov... Kdežeee... Ona sa zavesí na nás oboch, aby sme takto, ako traja mušketieri, sa spolu tackali z jednej strany chodníka na druhú. WOW
Nápad za milión...
Celou cestou na sídlisko som ešte bola odhodlaná ísť do Magicu.
Pred Nikinou bytovkou som ostala sedieť vonku na lavičke a čakať, kedy sa Maroš vráti.
Úprimne??
Nemám ani najmenšie tušenie na akú mander piču som tam ešte desať minút sedela, ako posledný úbožiak, keď som chcela ísť do baru a ešte aj domov som to mala na skok... proste WHY THE FUCK?!
Trochu som na tej lavičke premýšľala nad tým, čo sa stalo. Moje skrehnuté srdce sa však nerozbúchalo... skôr som si uvedomila, že je to veľmi príjemný pocit- byť žiadaná. A tá mála mrška, čo sa vo mne dovtedy schovávala, narástla do neuveriteľných rozmerov.
Aké z toho plynie ponaučenie??
Nikdy, ale nikdy neseďte po desiatej opití na lavičke... Obzvlášť, ak to máte domov tri kroky.
Keď sa ten mumák konečne dotrepal dolu schodmi, oznámil mi, že do Magicu nepôjdeme.
To od neho nebolo pekné...
Tak som sa teda pozbierala a hor sa domov.
Iba, žeby nie.

Maroš ma chytil za ruku a otočil k sebe. Usmieval sa... Jasné, že sa usmieval, keď sa odhodlal niekoho pobozkať. Obzvlášť, ak som to ja. 

  Jednoducho nie a nie sa dostať domov. Aj keď, musím povedať, že som sa nejako veľmi nebránila...
Keď som sa konečne dostala do postele, znova som premýšľala.
A áno, dosť to bolelo... Každopádne som dospela k záveru, že si celú túto zbytočne skomplikovanú situáciu potrebujem odkomplikovať... a čo jediné mi napadne v chorej hlave?? Napísať mu, lebo predsa nebudeme takéto veci riešiť osobne a triezvi...
Ja: ,Maroš?'
Maroš: ,Áno?'
Ja: ,Ľúbim ťa... o.O' 

Maroš: ,Povieš mi to aj keď budeš triezva??'

A už to šlo... Fuuuuck
Našťastie a áno, hovorím NAŠŤASTIE som zaspala uprostred rozhovoru.
Rano som sa zobudila rozhodnutá zistiť čo PRESNE sa deň pred tým stalo. Mapa som síce nejaké matné spomienky... ale tak...
A keďže večer mrcha vo mne narástla, bol čas sa hrať.
Urobíme si malé fake Deja-vu...
Ja: ,Maroš?'
Maroš: ,Áno?'

Ja: ,Ľúbim ťa... o.O'

  Maroš: ,Ty si ešte stále jak bomba :DDDDDD' 

Nebudete mu vysvetľovať, že vás o to pár hodín dozadu sám žiadal. Lebo konečne viete na čom ste a ste úplne spokojní...
Takže áno, prestala som to riešiť. Hoci, možno som mala, vzhľadom na to, že to odštartovalo nejaké udalosti, no to zas predbieham...
Čo som ráno ešte zistila?? Že Patky odišiel do baru plného ľudí v mojich papučiach!! Preboha!! Hrôza!!
Ja som vyšla domov, spokojná, že sa tam včera upratalo.
HOVNO!
Bol tam boredel, ako po výbuchu bomby... Začala som teda upratovať, zúfalá z toho, že tam pravdepodobne budem musieť ostať pratať do konca svojho moderného života.
Našťastie mi Gaba prišla pomôcť. Tak nám to šlo celkom od ruky. Aj Mišo si prišiel po darčeky, tak nám pomohol. Patky prišiel vrátiť papuče a dotrepal sa aj Adam.
Keď sme to všetko konečne doupratovali, niekto dostal nápad urobiť si výlet.
Prečo nie?
Tak sme sa autom vytrepali do nejakej dediny, ktorej názov ani nepoznám a v živote som tam nebola.
ALE bol odtiaľ neuveriteľne krásny výhľad na Tatry a Adamov holý zadok... Na to, že bol začiatok apríla bolo veľmi teplo. My sme behali iba v tričkách s krátkymi rukávmi a aj tak nám bolo teplo.
Kdesi pri Ždiari sme sa dokonca ešte guľovali. Veľmi pekné...
A výlet to bol skutočne krásny. Hoci trochu dlhý, keďže sme sa naspäť do SSV vracali úplne opačne, ako sme chceli. Cez Bušovce prosím pekne... Áno, počujete dobre... cez BUŠOVCE... A nie, ani ja neviem v akej riti to je, ani to, čo to má spoločné s Georgom Bushom a ani som netušila, že také niečo existuje...
(Ak to náhodou číta niekto z Bušoviec, tak sa hlboko ospravedlňujem, ale vážne som nemala ani len tušenie, že existujete...)
Prišli sme domov a ja s Adamom sme sa chceli ísť ešte pozrieť na západ slnka.
Doma som sa rýchlo najedla a utekala za Adamom.
Dobre sme sa porozprávali, ale z toho západu slnka nebolo absolútne nič... Žiadna romantika.
Jednak preto, že bolo zamračené, jednak preto, že sme boli v doline a všade naokolo les... Hrôza...
Tak sme pekneKaja

vymrzli pri vode a vrátili sme sa domov. Myslela som si, že sa všetko ututle. Tak ako obvykle. Ale nie... Ja som úplne zabudla na to, že môj tato si založil IG. A neuvedomila som si, že moji kamoši nemajú zablokované profily. A tak sa môj tato dostal k fotke nás všetkých, narvatých v obývačke... Prišla kázeň o sklamaní, zlej výchove, nevďačnosti, nevychovanosti, nezodpovednosti a ktovie čom všetkom ešte... Čo je však podstatné, zobrali mi kľúč! ONI MI ZOBRALI KĽÚČ!! Tak a je to... Je zo mňa polobezdomovec...