Hesitate

1st chapter

Dnes je ten deň, ktorý znamená odchod do milovaného Anglicka. Nie však navždy, ale len na necelé dva mesiace krásnych letných prázdnin. Avšak o to tu teraz nejde. Ide tu o to, že odo dnešného dňa spolu strávime dva krásne mesiace v ešte krajšom Anglicku. Chápete? Dva mesiace spolu! Spolu s Tomášom! Kufre už mám pobalené vyše týždňa. Áno uhádli ste nemohla som sa dočkať a ten kufor bol prebaľovaný hádam viackrát ako malé bábätko. Ešte posledných pár sekúnd si poležím na mojej milovanej postieľke a potom hurá do autobusu. To bola irónia, už teraz vidím ako ma bude bolieť zadok, ale o tom potom. Na objasnenie situácie, ideme do Anglicka k jeho sestre, ktorá tam študuje a teraz na letné prázdniny pozvala Tomáša k sebe a keďže mi sľúbil, že tam pôjde jedine so mnou, tak po dlhom presviedčaní mojich rodičov tam idem s ním. Ani si neviete predstaviť ako veľmi sa teším. O chvíľu ma ocino odvezie do Košíc, odkiaľ odchádza náš autobus do vysnívaného Londýna. 
,,Nasadať, lebo si to ešte rozmyslím!“ kričí na mňa ocino od auta.
,,Nie, aby si prišiel pomôcť svojej jedinej dcére, ale kričíš tu po mne.“ sťažujem sa zatiaľ, čo sa snažím so svojím obrovským kufrom v bezpečí zísť z druhého poschodia nášho domu.
,,Máš doklady, mobil, lístok, peniaze, kľúče...“ vybehla na mňa vystresovaná mamina zatiaľ čo ja som sa konečne dostala k poslednému schodu.
,,Áno, mami, mám všetko.“ povedala som v úplnom pokoji.
,,Ako môžeš byť taká pokojná? Ja by som si na tvojom mieste ešte raz všetko prešla. Čo ak si niečo zabudla?“ krútila nado mnou hlavou.
,,Mami, mám všetko a ak nie, tak sa to nejako vyrieši.“ usmievala som sa od ucha k uchu.
,,Poď sem!“ povedala a roztiahla svoje ruky. S radosťou som padla do jej objatia.
,,Mami?“ uisťovala som sa, že ma počúva.
,,Áno?“ opýtala sa.
,,Som šťastná.“ povedala som a vážne som sa cítila šťastne. Akoby neexistovalo nič iné len všetko dobré. Ani sama neviem, kde sa vo mne berie toľko optimizmu.
,,Natálka, ja som dvakrát šťastnejšia, keď viem, že si šťastná ty. Dávaj si na seba pozor a nestrať sa mi tam!“ poriadne ma stisla.
,,Ľúbim ťa, mami!“ usmiala som sa.
,,Aj ja teba, dcérka.“ pohladila ma po líci.
,,Tak poďme von.“ povedala som a ťahala svoj kufor von. Vonku boli obaja moji milovaný starší bratia. Rozlúčila som sa s mojou fenkou, ktorá je moja najlepšia kamarátka. Za ten čas, čo tu nebudem veľmi vyrastie, no naši sa o ňu postarajú. Aj keď najprv psa veľmi nechceli, ale teraz by si bez nej deň nevedeli predstaviť. Obom mojim bratom som dala pusu na líčko a poriadne ich vystískala.
,,Nestrať sa tam, prcek!“ ani teraz si to neodpustili.
,,Nebojte sa, na konci augusta som nazad!“ povedala som a vyplazila im jazyk.
,,Veď toto!“ povedali na oko zdrvene, no hneď na to sa zasmiali a ja som vedela, že len žartovali.
,,Tak ideme?“ vyrušil nás už nedočkavý ocko.
,,Jasné. Tak sa mi tu majte a užite si leto.“ ešte raz som všetkých vystískala a nasadla som do auta. Kývala som im až kým som ich nestratila z dohľadu a musím priznať, že mi budú chýbať. Avšak čaká ma niečo nové a ja sa na to veľmi teším. Dala som si do uší slúchadlá a sledovala som našu krásnu slovenskú prírodu. Ani som sa však nenazdala a vchádzali sme do jedného z väčších slovenských miest – do Košíc. Ocino vedel cestu naspamäť, no nikdy som nevedela ako to tak vie. Mám dve teórie, buď má taký dobrý orientačný zmysel a všade sa vie rýchlo zorientovať alebo vie celú mapu naspamäť. Myslím, že ani jedna z týchto teórií však nie je pravdivá. Veď v Košiciach nie je prvýkrát. Kým som ja opäť rozmýšľala o nesmrteľnosti chrústa, môj ocino stihol zaparkovať pred stanicou v Košiciach. A tak sme spoločne vystúpili z auta a on mi konečne ako správny ocino pomohol s kufrom. Aspoň na verejnosti sa správa ako gentleman. Vydali sme sa do haly, kde sme zistili, z ktorého nástupišťa mi odchádza autobus a potom sme sa už pobrali von. V diaľke som zbadala mne povedomé postavy. Bol to on spolu so svojimi rodičmi.

,,Natááálka!“ usmial sa, keď ma zbadal a vyzdvihol ma vo svojom náručí.
,,Tomáááško!“ veselo som zvolala, keď ma takto nečakane zovrel a odmietal ma pustiť.
,,Nevolaj ma tak, vieš, že nemám veľmi rád, keď ma tak ľudia volajú.“ zavrčal a jemne ma pošteklil na bokoch.
,,Ale veď je to pekné!“ povedala som trucovito. Len, čo som to však povedala opäť ma pošteklil. 
,,Pusti maaa!“ zvýskla som, keď neprestával.
,,Ešte si to vybavíme!“ povedal predtým než ma pustil na zem. Bolo už načase. Začínalo to vyzerať vážne čudne. Hlavne tie pohľady ľudí okolo.
,,Dobrý deň!“ zdvorilostne som pozdravila jeho rodičov, keď sme k nim pristúpili. Jeho mamka na vôdzke držala jeho havka a ja som ho mohla pozdraviť. Ako som si všimla môj ocko práve nakladal môj kufor do batožinového priestoru autobusu a nevidela som ani Tomášov kufor a naprázdno hádam nepôjde. Myslím, že až taký exot nie je. Pozrela som sa na veľké digitálne hodiny, ktoré hlásili, že o sedem minút odchádza náš autobus.
,,Tak sa mi tu maj!“ objala som ocina.
,,Nie že niečo vystrojíš!“ nakazoval mi ocino.
,,Neboj sa, už nie som malá!“ pokrútila som hlavou.
,,Ešte stále si moje malé dievčatko!“ namietal.
,,Ale ociiii!“ plesla som sa po čele a smiala som sa.
,,Tak sa mi tam nestrať!“ povedal a pustil ma. Ešte som pozdravila jeho rodičov a otočila som sa, že pôjdem do autobusu, no zbadala som ako môj ocino niečo prikazuje Tomášovi. On sa snáď nikdy nezmení.
,,Ale oci, nechaj ho!“ povedala som, keď som prišla k nim a ťahala som Tomáša za ruku preč.
,,Nebojte sa, dovidenia!“ zvolal ešte a už sme nastupovali do autobusu. Stihla som si ešte všimnúť ako môj ocino krúti hlavou a smeje sa na mojom správaní. Našli sme svoje sedadlá pri zadných dverách a usadili sme sa do celkom pohodlných sedadiel. Aj tak ma po pár minútach začne bolieť zadok aj tak, ale nejako to prežijem, veď som s ním. Poslednýkrát sme zamávali našim rodičom, ktorí o niečom veselo diskutovali vonku. Teda naši ockovia. Jeho mamke sa tlačili slzy do očí, predsa len bude jej synáčik chýbať, no prázdniny začali a my sme práve vyrazili do krásneho multikultúrneho daždivého Anglicka.
,,Čo ti hovoril môj trápny ocino?“ spýtala som sa otrávene.
,,Nič a nie je trápny.“ zasmial sa.
,,Jasné a to Nebojte sa! bolo nič nie?“ zamumlala som.
„Len sa o teba bojí, to je všetko. Preto ešte nemusí byť trápny.“ povedal napokon.
,,Ja som vedela, že to z teba dostanem!“ vyplazila som na neho jazyk a zvonivo sa rozosmiala.
,,Vieš ako na mňa a to nie je dobré!“ zasmial sa aj on. Len som sa usmiala a pozorovala krajinu za oknom.
,,Nebude ti vadiť, ak si trochu pospím?“ opýtala som sa po chvíli hanblivo.
,,Popravde bude, ale len si pospi, ja si tiež na chvíľu zdriemnem.“ usmeje sa.
,,Ďakujem!“ poviem. On sa len usmeje a pozerá sa na mňa. Radšej to nechám tak a vyberiem si z tašky iPod so slúchadlami. Nasadím si ich a pustím si mojich obľúbených The Lumineers. Pomaly však zaspávam..

Ahojte! :) Takže, som tu nová a práve začínam písať, tak budem veľmi rada ak mi zanecháte nejaky koment, čo mám vylepšiť a votes potešia. :)))