Irresistible - Dokonalí

Kapitola osem - Sladký domov

„Una," jemne mnou niekto zatriasol.

„Harry?" spýtala som sa a otvorila oči. Predo mnou stále mama s divným výrazom v tvári. Odkašľala som si. Neuvedomila som si, že som zaspala, ale asi hej, pravdepodobne som sa aj trošku strápnila, keďže ma budila mama a nie Harry. „Čo sa deje mami?"

„Už je obed." Povedala a nejako sa uškrnula. Neuškŕňaj sa, prosím nie, to je príliš známe, ibaže on sa uškŕňa na všetkom aby ma naštval, a jemu to tak strašne pristalo....

„Jasné, idem." Postavila som sa a mierila za ňou do kuchyne. „Je to tu iné," povedala som.

„Áno, trošku iný nábytok, steny sú teraz žlté, ale inak to je úplne rovnaké," povedala a ja som si usadla za stôl. Celý náš obed som jej hovorila o tom, aké to bolo v škole, ona mi to oplatila, že rozprávala, ako sa má ona. Robila bytového dizajnéra, aj keď by to človek nepovedal, keď sem vošiel. Všade zmätok, nie všetko perfektne doladené.... ale aj tak sme mali obe pocit, že to tak má byť, všetko totiž nesmie byť dokonalé, lebo potom to je klam, moc veľký klam, ktorý ťa omrzí. „A kto je ten Harry?" spýtala sa pri dezerte a skoro som tú zmrzlinu vychrlila na stôl nosom. Začala som kašľať a radšej to všetko prehltla, to som ale začala kašľať viac, keď ma to prešlo, pozrela som sa do smiešnej maminej tváre.

„Nikto."

„Som stará, ale natoľko nie," nadvihla obočie. To nadvihnutie obočia ma učila ona, keď som bola malá, vždy som po tom túžila, lebo som chcela dávať význam na veci, tak ma to začala učiť. Potom som bola jediná v triede, ktorá to dokázala a bola som tak trošku navrchu pred ostatnými, cítila som sa dobre, keď ostatný vraveli ‚wááu, ty toto dokážeš'. Mala som iba deväť rokov, prvýkrát som sa cítila byť v niečom výnimočná.

„Vieš u Veronici, tak som stretla jej kamoša, suseda alebo čo to bolo," mávla som rukou.

„A chcela by si s ním niečo mať?" spýtala sa zaujímavým tónom, skoro som sa znova za-drhla, ibaže teraz som sa to snažila zastaviť, lebo som rýchlo musela odpovedať.

„Nie! Nikdy, s ním nie, nikdy!" povedala som s naširoko otvorenými očami. Nevedela som, či sa chcem presvedčiť, alebo mamu. Naozaj som nemala poňatia, že koho som presvedčovala, ale viem, že minimálne mamu som ani trošku nepoložila na cestu aby mi verila, ešte bola viac nedôverčivá po mojej unáhlenej prekvapivej odpovede.

„Prečo? Nie je pekný?" spýtala sa ma.

„Nehovorím, že nie je, ale na môj vkus je až príliš...." hľadala som to správne slovo. Dro-gový díler? Dokonalý? Klamár? Úchyl? Nebezpečný? Neuskutočniteľný?.... „Príliš všelijaký," zakončila som.

„A kto je to?" spýtala sa ma.

„Mami, prosím," hodila som na ňu oči, nerada som sa rozprávala o týchto veciach s ňou.

„Dobre, mlčím, ale tak nepovieš?" pokrútila som hlavou. „Tak dobre." Postavila sa a zo-brala môj aj svoj prázdny pohár od zmrzliny.

„Idem hore robiť úlohy," povedala som jej. Rýchlo som si vybalila veci a všetko položila na kôpky podľa toho, na čo sa delili. Sadla som si do tureckého sedu, vzala ceruzku, ktorú som si zastrčila za ucho a pero, ktorým so mienila písať.

Začala som matematikou, spravila som si úlohy, nie moc dlhé a začala sa učiť z poznámok. Trvalo mi to možno aj štyri hodiny, bola som úplne unavená, ale povedala som si, že dokončím ešte tú poslednú kapitolu, ktorú som sa musela naučiť, nepomohlo mi to, pretože som zaspala v polovičke.

******

Niečo mi začalo vibrovať na zadku. Zamrvila som sa a zistila, že je príliš veľká tma. Potme som hľadala mobil, ktorý mi vrčal pri zadku, nebolo ho ťažké nájsť. Pozrela som sa na display, ale musela som zažmúriť oči, lebo ma oslepilo jasné svetlo.