Nemusia všetkému rozumieť

~27~

Je čas získať odpovede. 

,,Haló?" ozval som sa. 

,,Dobrý deň, pán Melville by sa s Vami rád stretol. Vyhovuje Vám štvrtok?"  ozval sa zas ženský hlas na druhej strane. 

,,Dobre, môže byť," odpovedal som chvatne.

,,Tak teda v kaviarni O'Leilei približne o tretej poobede." Hovor sa ukončil. Zamračil som sa. To bolo rýchle.

Tak teda vo štvrtok. 

,,Denis? Kto ti volal?" započul som, ako sa pýta Izzi. Vau, ona vyšla z postele a dokonca vyzerá ako človek! Neuveriteľné.

,,Ten pánko z New Yorku. Vo štvrtok sa s ním stretnem," povedal som akoby nič. 

,,O môj bože, to je super! Určite si to dostal práve ty!" Izzi prejavovala viac nadšenia ako ja. Tej babe sa neprestanem čudovať. Myslím, že nadšenia mala dosť aj za mňa. Išiel som si sadnúť do obývačky a ona mi išla neprestajne za pätami a kvákala o tom, aké je to všetko super, no ja som si to nemyslel. Čoraz menej ma to všetko lákalo a vôbec neviem prečo. Ale získať niektoré informácie by nebolo na škodu... 

,,Počúvaš ma vôbec?" 

,,Hm, nie, rozmýšľal som nad niečím iným, čo si hovorila?" Spamätal som sa. 

,,Hovorila som, že k nám príde Olivia." 

,,Čo prosím?" opýtal som sa akoby som nepočul, no dobre som počul, čo povedala. Myslím, že som aj trochu zbledol. 

,,Čo si hluchý? Povedala som, že k nám príde Olivia." Nerozumiem, ako rýchlo im je dobre a nie zle... Po včerajšku...

,,A to už prečo?" Vôbec ju nemám chuť vidieť.

,,Pretože sme kamarátky? A mám ju rada?" Znelo to ako otázky. 

,,Hm, ako chceš," povedal som mierne urazeným tónom a prekrížil ruky na prsiach.

,,A nemysli si, ale včera som vás videla, na to si ešte pamätám," žmurkla na mňa a ja som sa na ňu vystrašene pozrel. ,,Nepozeraj tak, čo vlastne medzi vami je?" 

,,Keď ste také dobré kamarátky, prečo sa jej to nespýtaš?" sladko som sa usmial a odkráčal do izby. 

Nič medzi nami nie je. Absolútne nič. Nikdy nič nebolo, nie je a ani nebude. Bol by som rád, keby medzi nami bol pekne vysoký a hrubý múr. 

Ľahol som si do postele a pustil si hudbu. Poslednou dobou sám sebe nerozumiem.

Cítim sa čoraz viac stiesnený vo vlastných myšlienkach. Niekedy sa cítim, akoby som to ani nebol ja, ale život niekoho iného a ja som bol iba náhodný divák. Neprišlo mi to skutočné. Ja som si neprišiel skutočný.

Posadil som sa a prudko som dýchal.

Mal by si sa prebrať.

Odišiel som do kúpeľne a niekoľkokrát si opláchol hlavu a tvár v umývadle. Trikrát som sa zhlboka nadýchol a pozrel sa na svoj odraz v zrkadle.

Si úplná troska. 

Som.

Naozaj si myslíš, že je to skutočné?

Vybehol som z kúpeľne. Už to nedokážem počúvať. Nedokážem počúvať vlastné myšlienky. Nedokážem poriadne žiť sám so sebou.

Čo je to vlastne žiť.

Ani som si poriadne neuvedomil, že som vrazil do Olivie. Obzrel som sa, ale nezdalo sa mi to skutočné. Nič som nevnímal.

Odišiel som z domu. Nohy ma niesli samé a ja som išiel, kam ma niesli. Po istej chvíli blúdenia v časopriestore som si uvedomil, že som prišiel priamo na cintorín. 

Uvedomil som si, že tu niečo nesedí. Sadol som si na lavičku a rozhliadol sa. Boli tu nové sviečky, tie tu nikdy predtým neboli. Nikdy. Vždy som tu chodil len ja. Zhlboka som sa nadýchol a zavrel oči.

Mal by som sa upokojiť. Bol som celý roztrasený. Tieto stavy tu už dlho neboli. Myslel som, že som sa toho zbavil, no pravdepodobne som sa opäť mýlil. Tak, ako vždy.

,,Denis?" započul som známy hlas za mojím chrbtom. V prvej sekunde som si myslel, že sa mi to iba zdalo. To by ma neprekvapilo. Prekvapila ma osoba, ktorá to vyslovila. ,,Si to naozaj ty?" Otočil som sa. Keby som nesedel, tak by ma posadilo.

Bola to Emmina matka.

Veľmi sa zmenila. Zostarla. Nečudujem sa jej, musela pochovať svoje jediné dieťa. A moju jedinú lásku. Natlačili sa jej slzy do očí.

,,Áno, som to ja," odpovedal som takmer nečujne. Podišla ku mne, objala ma a rozzvlykala sa. Aj mne sa natlačili slzy do očí, ale vydržal som to. Nesmiem plakať, nie teraz.

,,Ako veľmi si sa zmenil. Je už z teba muž!"

,,Aj vy ste sa zmenili," odvetil som smutne. Sadli sme si vedľa seba na lavičku a sedeli sme v tichu.

Po chvíli prerušila ticho. ,,Vieš, s Erikom sme mali krízu, ktorú sme nevyriešili. Rozviedli sme sa a ja som sa rozhodla vrátiť naspäť. Sem, kde sme žili s našou Emmou," objímala sa a hovorila cez slzy. ,,Keď sa to stalo, tak sme rýchlo odišli preč, aby sme zabudli, lenže mne sa to nedarilo. Stále som rozmýšľala, ako je možné, že sa to stalo práve nám. Dokonca ani teraz mi to nejde do hlavy. Až po roku som sa odhodlala pozrieť do krabíc, kde sme uložili jej veci. Nenašla som nič, iba jej denník, od ktorého sme nikdy nenašli kľúč. Hľadali sme ho snáď všade, ale nikde nebol." A vtedy som si uvedomil, že ten kľúč bol u mňa. Raz mi ho dala, pravdepodobne kópiu a bez veľkého dôvodu, proste iba povedala, že ho raz budem potrebovať. Akoby vedela... Lenže, čo ak naozaj niečo vedela? Z úvah ma znovu prerušila.

,,A tak som ho doniesla so sebou, u mňa to už nemá čo robiť. Keďže som nenašla ten kľúč, tak som nehľadala ani iné spôsoby, ako to otvoriť. Samozrejme, bola som zvedavá, ale povedala som si, že nie je na mne, aby som to vedela," stále rozprávala a ja som nevedel, čo mám povedať. Dnes to bol veľmi náročný deň, aký tu už dlho nebol. Emmina mama vytiahla z kabelky škatuľku veľkosti menšej knihy a vedel som, že je to práve jej denník.

Posledný kúsok z Emmy. 

»»»»»»»»»»»»»»»

Ahojte!

Gratulujem, ak ste to vydržali až doteraz!

Po roku aj pár mesiacoch som tu opäť! Ak tu ešte niekto zostal verný, tak som veľmi vďačná.

Veľmi sa hanbím za to, že som nič nepridala, ale bolo to vcelku náročné obdobie a vôbec som nemala chuť a silu písať.

Nejdem tu rozpisovať svoje osobné problémy, takže dúfam, že sa vám kapitola páčila a nie je príliš bez zmyslu!

Ďakujem, ak ste to dočítali až sem a poteší ma nejaký ten komentár. ^w^