Save Me // vkook

1. Kapitola

Taehyung:

Ďalší deň. Začína obyčajne, ako vždy. Vstanem o šiestej na otravný zvuk môjho starého budíka s obrázkom supermaria, ktorý mám ešte z detstva, dám si rýchlu sprchu a pripravím sa do mojej "práce".

„Dobré ráno Taehyung-ssi!" pozdravil ma môj spolubývajúci Jimin ktorý sedel na linke a raňajkoval.
„Dobré ráno." zamrmlal som a z kredencu som si vybral termosku na kávu.
„Zase ideš do nemocnice?" spýtal sa ma, pozorujúc ako si robím kávu.
„Z niečoho nájomné platiť musím, a toto je jedinečná brigáda."
„Ja viem, ale keď ťa vidím ako tam každý deň tráviš toľko času a vždy sa odtiaľ vrátiš ako mŕtvy..."
„Jiminnie, neboj. Už tam dlho chodiť nebudem. Však o tri týždne začína nový semester a potom mi tam končí dohoda." Dohoda ktorú som tam mal, bola veľmi jednoduchá.

Môj strýko pracuje ako primár v miestnej nemocnici a keď som spomenul na rodinnom obede, že potrebujem nejakú dočasnú brigádu aspoň na leto, ponúkol mi prácu na nemocničnej recepcií. Popravde, veľa tam toho nerobím. Za tých päť týždňov čo som tam pracoval sa nič prevratné nestalo. Dokonca by som si dovolil povedať, že najzáživnejšie, čo som si na mojom poste recepčného zažil bolo, že som si celkom dobre pokecal s jednou staršou pani ktorá tam je už celkom dlho a rodina ju vôbec nenavštevuje. Preto sa často pristaví a rada sa porozpráva.

„Na obed ti prinesiem jedlo." povedal mi po chvíli Jimin, kým som si obliekal bundu a bral som si zo skrinky kľúče od šatne a bytu.
„Ďakujem. Maj sa!" zakýval som mu ešte vo dverách a vydal som sa do nemocnice.

~🖇~

Dlhé hodiny som sedel na otočnej stoličke za recepčným pultom a robil som si nejaké cvičenia aby som na nič cez tieto prázdniny. Jimin sa okolo obeda zastavil s akousi polievkou so slovami, že dnes nebude doma a že sa vráti až zajtra dopoludnia.

Ako som si zrovna prepisoval staré poznámky o dejinách Európy, do nemocnice vtrhol chlap, v tričku od krvi, nesúc bezvládne telo.

„Pomoc! Prosím! Rýchlo!" bol som ako paralyzovaný, nevedel som, čo mám v tej chvíli robiť.

Zrazu sa od niekadiaľ zjavila akási sestrička a potom dobehlo viac a viac zamestnancov a prevzali telo od muža ktorý sa hneď na to zložil na zem. Vtedy ma čosi nabudilo. Nedokázal som sa na to len tak dívať a podišiel som k tomu pánovi.

„Prosím, poďte, takto nikomu nepomôžete. Ukážem vám, kde môžete počkať, áno?" snažil som sa znieť čo najupokojujúcejšie ako som vedel, a vďaka bohu, zabralo to a vzlykajúci muž vstal a nechal sa viesť do čakárne.

„Nech sa páči." podal som tomu pánovi čaj a prisadol som si. Nevedel som ho tam nechať osamote. Niečo vo mne mi hovorilo, že mám zostať s ním.

„Ď-ďakujem." trochu sa na mňa pousmial a odpil si z čaju.
„Viem, že mi do toho nič nie je, ale ak sa smiem spýtať, čo sa stalo?"
Venoval mi tajomný pohľad, akoby si ma premeriaval, či mi dostatočne dôveruje aby mi to povedal.

„Môj syn... prechádzal si zlým obdobým. Asi som veľmi nepomohol, keď som ho vytiahol von a chcel som sa s ním porozprávať. Nahneval sa a rozuťekal sa preč. A... zrazu... z ničoho nič sa tam... zjavilo auto. A... a..."
„To je v poriadku, viac nemusíte rozprávať. Veľmi ma to mrzí." chytil som ho za rameno.

Po pár hodinách prišiel akýsi doktor a zavolal si toho pána. Ja som sa vybral späť na recepciu a sadol som si na svoju vysedenú stoličku. Myslel som, že týmto by som dnešnú katastrofu mal za sebou, no to ani z ďaleka.

„Taehyung! Poď prosím so mnou." zavolal si ma strýko. No do prdele. Jeho výraz na tvári nenaznačoval nič dobré.

✨A/N
Neviem čo si mám o tomto myslieť. Dajte mi vedieť či sa vám toto aspoň trochu páčilo.
Ďakujem.
-Mina