Prisoner

40.

*„O mesiac máš prvú úlohu." Zopakuje. Jeden gombík mu odpadol, preto to nechá, oblečie si dlhý kožený kabát a na nos nasadí slnečné okuliare, ktoré pred tým nemal. „Ak ju nesplníš, zabijem všetkých."*

„Ide ti to vkutku fajn." Pretočím očami nad Michaelom, celé dni nerobím nič iné, než strieľanie na sprostý terč. Vyskúšal som všetky zbrane, so žiadnou mi to nejde. „Vieš, nôž ti pomôže len na blízku vzdialenosť." Zopakujem predchádzajúcu reakciu na jeho slová, čo si už všimne a jemne do mňa drgne. Po tisícej rane odhodím pištoľ dakde do rohu, kde stoja dvaja známy, na čo sa splašene kuknú mojím smerom.

„Sorry!" zakričím, Michael obmotá ruku kolo môjich pliec, spoločne takto vyrazíme von medzi sneh a ľad. „Nie som pripravený, už o týždeň idem preč a nič neviem!"

„Ale vieš!" zapáli si, ponúkne aj mňa, rýchlo si vezmem. Na škodlivých tyčinkách sa človek rýchlo stane závislým a ja túto lahôdku dostanem sem tam. „Tvojou výhodou je výška, u iných sila alebo narábanie zbraňou. Ty sa to všetko naučíš, oni nikdy nebudú malí." Fľochnem naňho škaredý pohľad, pretože ak to mala byť motivačná reč, je blbý rečník.

„Som hlučný, zavadím o hocijaký konárik, kameň a neviem sa brániť." Vtedy už len zbadám približujúcu sa mäsitú ruku, na čo skoro urobím mostík, aby som sa jej vyhol.

„Vieš sa brániť." Sucho skonštatuje. Kým prejdeme do jedálne, zostáva mi v ruke špak, ktorý len tak hodím do snehu.

„Nevravel ti...môj pán, čo bude potom?" Nenávidím ho tak volať! Ani Michaelovi to nie je po vôli počúvať moje oslavenia naňho. Ibaže si netúžim predstaviť, keby použijem slovo Diabol alebo proste Harry, čo by sa stalo.

„Bude ďalších kopec úloh." Ibaže ja pôjdem domov! Nikto ma tu nebude držať, kým ma niekto nezabije, prinajhoršom kým sa ja sám nezabijem! „Bolo ti lepšie hentam? V tých plesnivých pivniciach?" Mohol som jesť, čo sa mi zažiadalo, to mi veľmi chýba.

Neplnoletý chlapec predo mňa položí tanier. Podľa vône zisťujem, že je to špenátová kaša, mrkvové pečené guličky a neochutené, len uvarené hovädie mäso. Rád by som si doprial trošku soli, korenia, avšak nemôžem. Poslednú cukrovinku som mal predvčerom, aj to som jedol s výčitkami kvôli Michaelovmu pohľadu. Bola to len vianočka s kúskom masla a džemom.

„Perrie dobre varila." Zamrmlem si, lyžicou pomaly vchádzam do úst, pričom ma mierne strasie z chuti špenátu.

„Ale nezdravo. Neboj sa, ak splníš túto úlohu, možna ťa za ňou zoberie."

„On?" zachechcem sa. „Prišiel z pekla, toho najhlbšieho, je Diabol a netuší, čo je dobré. Na každého kašle."

„Pekne sa vyjadruješ, no musím ti protirečiť." Len nadvihnem obočie. Hádam mi nepovie, že všetko dáva charite a doma sa stará o chorú matku a troch súrodencov! Hah, to určite. „To jeho otec ho tak vychoval, ten prišiel z najhlbšieho pekla. Mal kurvy a jedna jediná mu porodila syna, hneď po pôrode ju zastrelil. Držal ju celé tehotenstvo v jednom zo svojich žalárov, nemala to chudera ľahké. Keď prišiel na svet, choval sa ku nemu milo, naozaj. Kým nemal tri roky rozmaznával ho, dobre že ho nezačal dojčiť. Ku ľuďom bol milý, každý sa v jeho prítonosti choval uvoľnene, aj ja." Vopchá poslednú lyžicu do hrdla, odsunie tanier a postaví sa, začudovane ku nemu vzhliadnem.

„Hovor ďalej!"

„Nemôžem, už teraz som povedal viac ako som mal. No mám štyridsaťtri rokov, Louis, a horšieho človeka som jakživ nestretol." Zahryznem si do pery, nemalo by ma to zaujímať. Lenže ak je Harry taký bezcitný vďaka otcovi, treba mu pomôcť a možno ma za to pustí. Nie nadarmo mi bolo hovorené Nesúď knihu podľa obalu.

Pokrútim hlavou, nedojedené jedlo nechám na pokoj. Dlho do noci premýšľam nad Michaelovou story, až prídem k záveru, že ja nikdy Diabla nezmením. 

Tak... som späť po pol roku a neviem na ako dlho som tu :D Viete výška, práca, domácnosť robí môj čas o čosi kratším :D Ale dúfam, že sa vám časť ľúbila :***