Prisoner

41.

Och áno, som tu zas :D Nemám čo povedať :D Užite si časť, ktorá je trošku dlhšia :D 

Dva dni pred dňom D zisťujem, aká veľká pravdivosť je v Amerických trileroch a akčných filmoch. Naozaj si sadneme za veľký okrúhly stôl, s Michaelom na čele. Sme šiesti, len ja vyzerám ako čerstvo vyliahnuté kura. Pred nami ležia potrebné podklady – zatiaľ netuším na čo – a tvárime sa akoby šlo o vylúpenie medzinárodnej banky.

„Môžete si začať čítať a poprípade klásť otázky, aj tak musíme počkať na Bossa." Zamračím sa, ale radšej roztvorím papiere a prezerám pôdorysy budovy, pravdepodobne vily. Veľký suterén s bazénom, dlho na to hľadím a zatváram oči, aby som si predstavil luxus. Na druhej strane je asi prvé poschodie, no miestnosti sa mi zmiešavajú do jednej, pomaly všade isté metre, len jedna je výnimočná svojou šesťuhlovitosťou. Zračí sa mi pred očami veľká vaňa s možnosťou bubliniek, priehľadný sprchový kút, všade sú malé koberčeky a-

„Kde je druhé poschodie?" vyruší ma kolega zľava.

„Druhé poschodie je vám na nič, všetko je v papieroch. Do zajtra od vás vyžadujem naučiť sa mapky spamäti, lebo ak príde k najhoršiemu a vy nebudete vedieť, kam ďalej, čaká vás istá smrť."

„Prečo tam nemôžme ísť, keď bude dom prázny?" opýta sa ďalší.

„Pretože by zistili kto ich obral o tovar. Boss po nich ide celé mesiace." Boss? Tovar?

„O aký tovar sa jedná?" vypadne zo mňa automaticky, ibaže všetci piati sa začnú smiať, Michael ich umlčí buchnutím päste do stola.

„Je to jeho prvá výprava, chlapci. Louis, ide o drogy." Nadvihnem hlavu, že som pochopil. Čiže mafián okradá mafiána, krásne. „Obráťte si stranu, vidíte tváre mužov, ktorých musíte zabiť. Je to rozkaz a ak aj budete mať tovar naložený a sedieť postrelený v aute, je omnoho dôležitejšie, aby boli mŕtvi." Nasucho preglgnem, možno títo to stihnú za mňa a ja nakoniec budem len čakať v aute. „Posledná dvojstrana, sú inštrukcie, ako sa tam dostanete, šoférom bude Lucas. Potrebné vybavenie vám ukážem zajtra. Adam,"

„Áno, pane?" Chalan po mojej pravici vystrie ku Michaelovi krk.

„Máš ich nastarosti, ak sa čosi poserie, máš to na pleciach."

„Áno pane." Ešte chvíľu pozerám na posledné strany, kde je jasne napísané, že v dome bude okolo dvadsať mužov a ja nemám potrebný výcvik! Na každého spadajú traja muži, minimálne. No fotiek je len päť, všetci majú nahnevaný pohľad, hrubé obočie a zarastenú bradu.

Dvojdvere sa hlasito roztvoria, zaujme to moju pozornosť a akonáhle ho zbadám, papiere mimovoľne skrčím. Dúfal som, že ho pred veľkým dňom neuvidím, aby mi nepripomenul hrozbu, ktorá ma čaká, ak neuspejem.

„Ahoj, Michael. Chlapci." Kývnem k nám, mne nevenuje žiadny pohľad. „Už dostali informácie? Prečo je ich tak málo?"

„Pretože ostatní by boli na príťaž. Sú najlepší z najlepších."

„Aj on?" Naozaj kývol ku MNE?! On sám mu nadriadil, aby ma zobral pravdepodobne na jednu z ťažších úloh!

„Síce mu to so streľbou nejde, je rýchly a malý." Prinútim slzy zostať v pokoji, ešte by si pomysleli, že som padavka.

„Čiže by sa mal dostať dovnútra a vypnúť kamery, všakže?" O čom to kurva mlie? Kde sú kamery? Nalistujem na prvé poschodie a jasne vidím pivničku s nápisom ELEKTRINA. Ježiši, a čo stým? Mám to poliať vodou alebo benzínom a zapáliť?

„Na to nie je pripravený, Boss. To urobí Adam." Ukáže rukou na spolusediaceho, Diabol naňho skúmavo pozrie až sa to zmení na skúmanie samotné. V lícach pocítim červeň, slzy sa nechcú ukľudniť.

„Koľko si už tu?" spýta sa ľadovo.

„Dva roky, pane."

„Koľko splnených úloh?"

„Trinásť, pane. Toto bude štrnásta." Jeho trúfalosť Diabla rozosmeje, preto ukazovákom naznačí, aby ku nemu podišiel a spoločne vypochodujú z miestnosti, tak po chvíli urobia ostatní, len ja sa posledný zodvihnem a spakruky utriem neposlušnú kvapku.

„Louis," Obzriem sa. „Pôjdeme si zabehať?" Prikývnem mu, len sa pousmeje.

V takejto zime sa behá ťažko, hlavne ak sa sneh dostane do topánok a začne sa topiť. Lenže ja aktuálne necítim chlad, práveže ma spaľuje čosi nevysvetliteľné. Tá jeho nehorázne prehnaná nezaujatosť voči mojej osobe ma dostala.

„Počkaj, už nevládzem." Zastane a rukami sa podoprie kolien, ja pobehujem na jednom mieste. „Kde sa v tebe vzala toľká energia?"

„Som tu druhý mesiac, tie vaše sračky mi k niečomu pomohli." Narážam tým na jedlo, čomu sa zasmeje. „Keď som sem nastúpil, vážil som šesťdesiat kilogramov, pred mesiacom to bolo šesťdesiat dva, pričom som si istý, že som schudol a dnes mi ukazovalo sedemdesiat."

„Svalstvo." Vzdychne, možno by to bol povedal, len je stále zadýchaný. „Neujdeš, však?"

„Čo?"

„Ja už nevládzem, poznáš hranice nášho lesa. Zabehaj si." Normálne prestanem poskakovať z nohy na nohu, taký šok dostanem. „Verím ti, Loui. Verím ti tak, ako hádam nikomu, preto ma nesklam a vráť sa, inak ťa sám zabijem." Prikývnem mu, na čo sa hneď rozbehne naspäť, ja si to s úsmevom dávam ďalšie dva kilometre cez dlhočizné stromy. Pozorujem vlastné nohy, aké rýchle sú. Nezdôveril som sa, aký futbalista zo mňa býval, že som dokázal vkľude zabehnúť v našom meste maratón, lenže svaly aj kondička ochabla...

Posledný kilometer ku budove s vysokým ostnatým plotom, vydávam zo seba maximum. Šprintujem sťa blázon, fantazírujem, že za mnou beží jeden z fotky a predo mnou je Perrie s Liamom, tlieskajú mi, kričia že to dám. Na dvore sa hodím do kopy snehu, celý horím. Vydychujem žeravinu, snažím sa upokojiť a nemyslieť na to, čo príde po zajtrajšku. Je dosť možné, že umriem sám medzi cudzími zloduchmi.

Po minimálnom oddychu sa horko-ťažko postavím a sám netuším prečo, pozriem sa do rozvieteného okienka, kde stojí nahá osoba s dlhšími vlasmi. Prižmúrim oči a možno by som ich pretrel, či vidím dobre, ale zozadu ho objíme ďalšie nahé telo, je to Adam. Príval žiarlivosti ma zasiahne nečakane, preto sa rozbehnem do budovy a bez zastávky letím do svojej izby.