Prisoner

42.

Deň D, v aute s chalanmi, o ktorých existencii som nemal pred pár dňami tušáka. S neprestreľnou vestou na hrudi a chráničmi na nohách, ktoré guľku nezastia, no spomalia. S kuklou na tvári, čo škriabe a zvláštnymi okuliarmi, vďaka ktorým vidím zeleno. Všade tma, všetci spia len v jednom dome hrá nahlas hudba. Adam už dávno vyšiel a my čakáme so sluchadlom v uchu, kedy dá pokyn vyraziť. Jeden sa psychicky rúca a ja ho v duchu odsudzujem k smrti, za čo by som mal umrieť ja sám. Skontrolujem si zbrojný opasok, v ktorom sú dve pištole a pár nábojov nazvyš. Aj napriek tomu hmatám po veľkom nožíku a dvoch malých na členkoch, s tými mi to ide lepšie.

„Chlapi, hocičo sa stane, okamžite musíte hovoriť do mikrofónu, jasné?" upozorní nás Lucas tesne pred tým, ako začujeme Adamov hlas a v dome sa vypnú svetlá, začuť ich prekvapené hlasy. V tom momente vyštartujeme ku domu, kde sme nútení preskočiť vyše dvojmotrový plot. Som najrýchlejší z nich, čo ma udivuje.

Vkĺzame doň cez vchodové dvere, ktoré pred tým odomkol Adam, dnešné vybavenia sú fakt k nepoznaniu a ja som o nich nemal najmenšieho páru.

„Poď so mnou." Začujem v sluchadle, otočím sa Ianovým smerom. Pokrútim hlavou, toto nebolo v pláne, mal som ísť za Adamom a spolu hľadať tovar. „Poď! Majú tam párty, o čom nám nikto nepovedal! Adam to nájde sám!" Začnem sa potiť a chuť na zvracanie nechce ustúpiť. Vyberiem sa jeho smerom, chrbtom opretí o stenu sa šúchame ku schodom, z kadiaľ ide veľa hlasov a prekvapujúco svetla. Pripoja sa k nám zvyšní traja, sú naproti našim tváram, a keď začnú odpočítavať, každý z nás odistí malú bombičku, čo im má znemožniť čosi vidieť.

Krik, to nie, ale vreskot žien, nadávky mužov a nabíjanie zbraní.

„No poďte, vy kurvy!" Skríkne jeden, na čo ho trafí guľka priamo do hlavy. Chcel by som ísť von na vzduch, schovať sa za najbližší roh, počkať kým nebude po vraždení.

„Louis pomôž nám!" Dostane sa do uší a ja automaticky vyliezam z ulity a strieľam po každom, čo nemá na tvári masku. Neviem, či sa trafím, je mi to jedno. Odvšadiaľ počuť výkriky umierajúcich, ale aj bojujúcich o sprosté drogy. Keď sa mi guľky minú, nepremýšľam nad ďalšími nábojmi, vytiahnem veľký nôž a začnem bežať ku ležiacemu Ianovi, zoviera zuby od toľkej bolesti. Nestíham sa pozrieť, čo mu je, len sa mi vynorí Perrie... Ako ich vraždila, aby zabránila ďalšiemu utrpeniu.

„Ch-Ch-" snaží sa, no krv mu zaplavuje ústa, vybieha z nich, až sčernie.

„Už bude všetko v poriadku." Šepnem a nechám ho drhnúť sa vlastnou krvou. Vyštartujem po holohlavom mužovi, jednom z fotiek. Vrieskajúce ženy bežia okolo mňa, mysliac si, že je to posledný beh ich života. Chlap sa ku mne otočí, kvapôčky krvi na jeho tvári ma zdesia, popritom to môže byť Ianova krv. Preto sa na poslednú chvíľu, ako vystrelí hodím na podlahu a stále sa šmýkajúc ku nemu vystrčím nôž nahor, triafam sa priamo do čierneho. Nestíha sa otočiť, padá vystrekujúc krv z medzinožia.

„Nie! Nie, nie, nie...!" Beží k nemu mladší, čo na fotke nebol, pretože je vyholený a obočie pekne upravené. Možno jeho syn.

„Zabi ho." Zahučí mi v ušiach jeden zo zostávajúcich troch. Ohnem sa ku členku, vytiahnem mini nožík a bez zamierenia hodím. Je blízko, čiže rana priamo do krku ho hodí do strany bez toho, aby sa dostal ku otcovi. Po nasledujúcom výstreli zostanee ticho, čo som aj potreboval. Len svetlá z pohodených mobilov osviecujú nás - troch stojacich vrahov.

„Musíme vypadnúť, určite bola zavolaná polícia."

„A Ian s Jacobom?"

„Chceš ich hľadať medzi nimi?" štekajú do seba, ja som ten, čo do jedného z nich sotí a pripomenie ukončenie misie. Vytiahne z ruksaku bombu, síce menšiu, čo dokáže zázraky. Stlačí červený pupček, ktorý zariadi výbuch o dve minúty. Diabol dúfal, že vtedy tu budú policajti a vybuchnú spoločne s ostatnými mŕtvymi. Sú tu aj ženy, niektoré fakt mladé, určite prostitútky. Nikto z nich nevedel, že dnes umrie.

Adam nás čaká vo dverách s balíkmi bieleho prášku, povie, že ostatné sú v kuchyni pripravené na stole, mne nakáže mu pomôcť. Susedov vykukujúcich z okien, dokonca na ulici ignorujem aj ja. O pár sekúnd sa dovalia zvyšní a my pokojnou rýchlosťou odchádzame. Tľapkajú si dlaňami, strhávajú masky s okuliarmi a smejú sa.

„Ian a Jacob to nedali." Povie Adam Lucasovi, ten len prikývne a odrazu zastaví.

„Vypadnite! Dajte to tam!" ukazuje na džíp odparkovanom pri rodinnom domčeku. Len sa natiahnem po cestovnú tašku plnej bieleho prášku, začuť silný výbuch o dve ulice ďalej. Nezostáva ale iné, než sa pohnúť ďalej.