Kropaje chladné nebeské
Hlava dopadá na zem
Krv tvorí cestičky klzké
Telo jej kričí „nevládzem!"
Oddáva sa chladu i noci
Nevládze viac otvárať oči
Kamene tlačia jej údy
Hlavu zavádzajú bludy
I zostala by tu naveky
I kráčala by ďalej vpred
No ostal v nej žiaľ odveký
Mäkkými perami prijala jed
Očami hľadá jeho podobu
Žiadnej tu niet, stratila sa
Predtým však navliekol róbu
Na jej telo, túži po nej
Dych sa jej zasekne v krku
Stačí jej potiahnuť šnúrku
Ukončí sa dlhá mizéria
Rozletí sa ako Ikarove peria
Ďaleko, ďaleko odtiaľto
