Save Me // vkook

3. Kapitola

Taehyung:

Potom, ako ma strýko zavolal k nemu do kancelárie, myslel som, že ma vyrazí. Ale práve naopak. Ponúkol mi inú prácu, aby som sa prihováral pacientom alebo rodine. Ževraj ich viem "utešiť", alebo čo.

„Tu máš, toto odnes na izbu trinásť a len to prelož do rovnakých nádobiek. Daj mi potom vedieť, či je pacient bdelý." oznámila mi robotickým hlasom sestrička a podala mi podnos s liekmi.

„Áno, idem." pomaly som prešiel na prvé poschodie a snažil som sa nezakopnúť, v respektíve, aby sa všetky lieky dostali celé do izby trinásť.

Vošiel som dnu, stále pohľadom nalepený na liekoch a začal som ich prekladať.
Cítil som pohľad na mojom chrbte.

Bolo to nepríjemné, no nechcel som sa nechať rozptýliť- ešte by som niečo posral a dostal vynadané od tej ropuchy.

Keď som sa otočil, mierne som sa zľakol. Chalan s mŕtvym pohľadom na mňa civel bez žmurknutia.

„Ou, ahoj. N-nevedel som, že si hore." povedal som a snažil som sa o milý úsmev. Asi som nezapôsobil- chalan odvrátil pohľad a vyzeral, že je otrávený mojou existenciou. No dobre, to nevadí. Občas majú ľudia proste zlý deň.

„Kebyže čokoľvek, stačí stlačiť to červené tlačítko... teda, neviem, či vidíš farby... proste, to veľké tlačítko na právo od teba. Iné tam ani nie je... no dobre, tak, oddychuj." Prečo. Som. Taký. Debil?! Po tomto si o mne určite niečo myslí. A nebude to asi niečo príjemné.

🖇

Na obed za mnou opäť došiel Jimin. Ako obvykle, niesol mi jedlo a ďalšie zážitky o ktoré by sa chcel podeliť.

„No a ona sa tam potom začala rehotať strašne nahlas. A, naozaj nežartujem, vyhodili nás kvôli nej z kina! Dúfam, že na ňu už nikdy nenarazím."

„Takto si nikdy nikoho nenájdeš." odvetil som mu s plnými ústami rezancov, začo som si zaslúžil pohlavok.

„Prosím ťa, každá by ma chcela. Vždy ich očarím mojou krásou!" Začal som sa smiať až mi z nosa vyletel rezanec načo sme obaja vybuchli do ešte väčšieho smiechu.

„Ale haló, čo má toto znamenať?" do jedálne sa vrútila tá stará ropucha.
„Pokiaľ viem, sem okrem personálu nemá prístup nik iný."

„Prepáčte madam, už idem." ticho odvetil Jimin a vybral sa na odchod. Spoza sklenených dverí mi ešte ukázal nepekné gesto nad čím som len pokrútil hlavou.

Bol som opäť poslaný do niektorých izieb, vrátane izby číslo trinásť.
Nevedel som, prečo, no bol som trochu nervózny. Triasli sa mi ruky a oblieval ma studený pot.

Dobre.

Nádych.

Výdych.

To zvládneš Tae!

Vstúpil som dnu a chalan zdvihol pohľad zo zeme na mňa. Opäť bez výrazu. Nič.

„Ahoj, nesiem len lieky." odpovede sa mi nedostalo, len som nasucho preglgol a prešiel ku starej dobrej skrinke.

„Nikdy som túto prácu nerobil. Občas sa bojím, že si pomýlim nejaké lieky a niečo sa stane." hovoril som, kým som prekladal lieky. Otočil som sa a on sa len bezducho díval von oknom.

„Som Tae, mimochodom." Nič.

No dobre. Skúsim to inak.

„A ty si...?" otočil sa na mňa, chvíľu na mňa zazeral a potom len potichu zamrmlal: „Čo ťa do toho?"

Dobre, možno len nemá rád ľudí. Alebo... alebo som mu nesympatický?

„Ehm... ja viem, asi ti je blbé sa baviť so mnou. Ale ver mi, ak by si tu mal stráviť tak veľa času a s nikým nehovoriť, zbláznil by si sa. A ja rád pomôžem, aby sa tak nestalo."

„Ja nestojím o žiadnu pomoc."

V tom do izby vošiel muž- ten muž, ktorého som utešoval. Žeby to bol ten jeho syn? Tesne za ním išla nejaká žena, vyzerala celkom strašideľne, naháňala mi husiu kožu.

„Jungkook..." povedal muž, no bol vyrušený.

„Vypadnite!" skríkol, až mnou myklo.

„Prepáčte, mohli by sme trochu súkromia?" povedala tá žena celkom ostrým hlasom. Až teraz som si všimol, že sa na mňa obaja dívajú.

„Iste, už som mal na odchode." rýchlo som odtiaľ odkráčal. Fúha, toto bolo ozaj zvláštne.

Ale aspoň viem jeho meno. Znie tak pekne. Jungkook.

🌦A/N
Je aj mimo Bratislavy taká kosa? Vážne, už je jar a ja asi umriem.
-Mina