Nový začiatok

8. Otravná dvojka

Stále sme sa krútili a snažili sa oslobodiť. „Ak sľúbite, že nebudete kričať, pustíme vás." Počula som známi hlas, ktorý mi šepkal do ucha. So zatajeným dychom som prikývla a dal mi ruku z úst. Hneď som sa otočila, aby som videla ich tváre.

„HENRY!? MIKE!?" vykríkla som a hneď nato mi Henry znova prekryl rukou ústa. „Čššššššš!" Odtiahla som sa, aby som mohla rozprávať. Trochu mi odľahlo a bolo vidno, že aj Kc, ale aj tak sme sa na nich pozerali ako na najväčších idiotov na svete.

„Čo tu vi dvaja robíte?" opýtala som sa a Kc ma doplnila otázkou: „Prečo sa schovávate v kríkoch?" „Snažím sa schovať pred Stefanie." povedal Mike a my sme prepadli do nekontrolovateľného smiechu. „To nie je vtipné. Už pól hodinu sa ju snažíme stratiť." Trochu som sa upokojila a otočila sa na Henryho.

„A čo tu robíš ty?" „To čo vy. Mám tu byť ako jeho podpora a pomoc, ale mám z toho super komédiu." Trochu sa začal smiať, ale iba tak, aby to nebolo moc počuť. „Prečo sa schovávate pred Stefanie?" pokračovala Kc s otázkami. „Chcela byť so mnou v skupine na projekte." „Ale, veď ste spolu." „Áno, ale nie som tam dobrovoľne." Chudák Mike. Nezávidím mu.

„A čo tu robíte vy?" „Chelsea nás presvedčila, aby sme tu išli s ňou, Adamom, Nickom a Jamesom." povedala som s hnevom v hlase a nenávistným pohľadom. „To dačo vysvetľuje." „Nechcete nám pomôcť stratiť sa jej z dohľadu?" beznádejne sa na nás Mike pozrel. „Asi to bude väčšia zábava ako strácanie nervov s Nickom a Jamesom." Zasmiali sme sa a pomaly sa vyplížili z jarmoku. Snažili sme sa byť nenápadný a popravde to bola fakt sranda.

Keď sme sa nepozorovane dostali z jarmoku, chvíľku sme sa prechádzali a tým odprevadili Mika a Kc domu. Bola som chvíľku s Henrym a rozprávali sme sa o projekte. Nakoniec ma odprevadil domou a vydal sa na svoju cestu.

Doma som si dala rýchlu sprchu a uložila som sa k spánku. Nemohla som veľmi spať, ale nejakým zázrakom sa mi podarilo. V noci sa mi zase zdal ten sen. Stále mi vŕta hlavou kto boli tie postavy a čo sa stalo, že si nič nepamätám. Spomenula som si, že zajtra je sobota čož mi zdvihlo náladu.

Ráno som si dosť prispala a spala by som asi do obeda keby mi niekto nezačal zvoniť. Otrávene som sa zdvihla z postele a išla otvoriť. „Ty ešte spíš?" „Nie. Snívam v posteli so zatvorenými očami." Bola to Kc. Nato, že je sobota ráno a včera prišla domou neskoro večer je plná života.

Prišla do vnútra zatiaľ čo som sa išla prezliecť. „Pôjdeme za Cheseou do kaviarne na raňajky a keď PJ s Henrym prídu, pôjdeme k tebe a začneme s DU." „To znie ako plán." Uznala som a navliekla som si modrú blúzku.

Keď som sa doobliekala, odišli sme s Kc do kaviarne, kde sme stretli Chelseu. „Zoe, Kc som rada, že ste v poriadku. Prepáčte, že som vás nechala samých s Nickom a Jamesom." „Nevadí." Chcela som ju upokojiť. Vyzerala, že ju to veľmi trápi, ale Kc nemá veľmi chladnú hlavu. „Nevadí?! Nevadí?! Zoe, nemusíš predstierať, že je všetko v pohode." „A ty skús vychladnúť."

Po chvíľke rozprávania sa Chelsea musela vrátiť do práce, a tak sme s Kc začali rozoberať našu úlohu. Netrvalo to moc dlho. Prerušili nás chalani, ktorí si sadli naproti nám. Dúfala som, že to budú Henry a PJ, ale keď som sa pozrela na Kc bola celá červená a mala ten vražedný pohľad. Pozrela som sa pred seba a hneď som pochopila. Boli to Nick a James

„Ahojte kvetinky. Stalo sa včera niečo?" povedal Nick s ironickým tónom. Je mi z nich zle. „Prečo sa na nás tak mračíš Kc? Vadí ti, že sme tu? Chcela by si, aby som bol ešte bližšie?" Ak neodídu, tak mu ten jeho falošný úsmev rozbijem.

Snažím sa ostať pokojná, ale veľa nervov mi nezostáva. „My tu na niekoho čakáme. Mohli by ste odísť?" Keď som dokončila tieto slová som zistila, že som urobila chybu. James sa postavil a prisadol si vedľa mňa. Chcela som sa natisnúť na Kc, ale Nick si sadom na druhú stranu. Boli sme obkľúčené.

„Takže na niekoho čakáte? Na koho?" „Povedala si, že nemáš frajera. Rozhodla si sa jedného získať? Mohla si mi zavolať. Prišiel by som k tebe a mohli by sme sa zabaviť spolu a sami." Čím viac som to počúvala tým viac sa mi chcelo zvracať. „Hovorí ti niečo osobný priestor?" „Nebuď taká. Len sa chceme zabaviť." so zlomyseľným úsmevom začal pomaly približovať svoju tvár k tej mojej.

V tú chvíľu ho niekto vzal zozadu za krk a odtiahol ho odo mňa takou silou, že ho až hodil na zem. „Prepáč, neruším?" James a Nick sa pozreli na osobu, ktorá sa ho pokúsila prizabiť. Stál tam Henry a za ním škodoradostne sa usmievajúci PJ. „Len pokoj. Sme už na odchode." naštvane povedal James a obaja odišli. Vo dverách na mňa James ešte žmurkol a usmial sa.

„Prerušili sme vám chvíľku s idiotmi?" usmiali sa a sadli si oproti nám. Konečne sa Kc usmiala, aj keď trochu nervózne. „Vlastne ste prišli práve včas. Dik za pomoc." „Nemáš zač. Nerozmýšľala si o tom, že začneš chodiť na karate alebo iné bojové umenie?" „Zatiaľ nie, ale asi začnem." Trochu sme sa zasmiali a rozprávali sa o našej úlohe. Po raňajkách sme sa trochu prešli cez mesto, aby sme sa inšpirovali a potom sme išli ku mne domou.