Prečo je život taký krutý?
Prečo si tu nemôžeme žiť ako v bavlnke?
Prečo keď už sa všetko zdá byť tak jak má tak sa to pokazí?
Prečo mi osud stále dáva rany pod pás?
Prečo...
Mám toľko otázok, no na žiadne nie je odpoveď..
Prečo?
Prečo neviem nájsť samú seba?
Prečo sa v sebe nevyznám?
Prečo neviem kam patrím?
Prečo mám pocit, že na tomto svete vôbec nemám byť?
Načo vlastne existuje môj život?
Je to vôbec realita?
Je to sen?
Peklo?
Náhoda?
Či osud?
Mám tu vôbec byť?
Osud mi dáva jasne najavo, že som tu zbytočná...no stále ma niečo alebo niekto drží pri živote a dáva nádej žiť...
Moja tvrdohlavosť ma už priviedla až príliž blízko ku dnu.
Som drzá na mamu, ktorá si to ani len nezaslúži. Od malička mňa a sestru vychováva len ona.
Mám otca. No teda ak sa on ešte dá nazvať otcom. Cez celý svoj život si nepamätám, že by mi niekedy povedal "ľúbim ťa". Ja ani Lucy(moja sestra) nevieme čo je to otcovská láska.
Vždy sme si priali mať otca, ktorý nás bude ochraňovať a pre ktorého budeme vždy jeho princezničkami. Ked vo filmoch býva otec, ktorý nechce pustiť svuju dcéru ani len von s nejakým chalanom len preto, aby jej nezlomil srdce a len preto aby sa netrápila, vždy som si myslela že to je už prehnané a podobne, no ja by som dala za takú starostlivosť od otca dala veľmi veľa.
Koľko krát prišiel domov opitý. Koľko nocí som kvôli nemu preplakala. Koľko nocí som preplakala kvôli rodičovským hádkam. Koľko krát mamu podviedol. Koľko krát som sa tešila kým príde domov, aj ked úplne zbytočne, kedže jeho každodenným zvykom bolo prichádzať domov v noci alebo nad ránom. Koľko krát sľuboval, že už prestane piť. Koľko krát sľuboval aj nemožné. Koľko krát nedodržal vôbec nič. Koľko krát sme mu dali dalšie šance. Koľko krát si všetky tie šance pokazil. Koľko krát a už ako dávno v nás stratil dôveru.
,,Ja viem, že mám otca. Ale ja to tak necítim. Neviem čo je otcovská láska. Koľko krát ked som bola puberťáčka som potrebovala rozhovor s otcom, otcovské rady. Koľko krát som ho vtedy potrebovala. Teraz ho už nepotrebujem. Už som dospelá. Ked som ho ako puberťáčka potrebovala najviac, nebol tu pre mňa. Ked som to vydržala bez neho vtedy, tak už vydržím aj teraz." Nikdy nezabudnem na slová, ktoré mi pred nedávnom povedala Lucy. Ale mala pravdu.
Život sa mi rúti pred očami. Rodina sa mi rozpadá. Utápam sa v smútku a niekedy aj depkách. Dusím v sebe nervy, smútok, sklamanie, slzy... Už pomaly ale isto sa to všetko dostáva na povrch. Nesprávam sa pekne k ľudom, ktorý si moje nervy vôbec nezaslúžia. Už sa neviem ovládať...Už nespoznávam samú seba... Už nevládzem. Pomaly ale isto padám na kolená. Ak to bude takto pokračovať, tak to už nevydržím...
,,Crrrrrrrrn" bože jak som sa zľakla. To som sa až tak zamyslela? Práve skončila hodina dejepisu kde sme kukali na interaktívnej tabuli nejakú blbosť o ufo. Pravdupovediac, keby sa ma niekto spýtal o čom to bolo tak mu ani neodpoviem. Bola som proste ponorená do svojich myšlienok. Vyšla som hore schodmi do triedy a pripravila som sa na poslednú hodinu. Kedže je koniec školského roka tak si každý musel opravovať známky a tí ostatní mali zatial voľno.
Po skončení hodiny som išla na obed a potom som sa ešte rozlúčila s Lizzy. Dnes je štvrtok, takže mám ešte volejbal.
