"Nemôžeš to proste nechať tak?" hrubý hlas sa ozval po miestnosti. Bol nahnevaný a moc.
"Ako môžem toto nechať tak? Počúvaš sa?" jemný hlasom prehovorila. Snažila sa znieť skôr hrubo ako ublížene, nedarilo sa.
"Proste. To. Nechaj. Tak." za každým slovom urobil prestávku, myslel si, že ju to zastraší.
"Robíš si zo mňa srandu?" svojimi dlaňami treskla po kuchynskom stole. Sťažka dýchala a snažila sa nerozplakať. Celá táto situácia bola smiešna. Frustrovane si zašla rukami do vlasov a silno sa za ne poťahala. Modlila sa, aby to bol len blbý sen.
"Nebuď hysterická." zamrmlal si popod nos a otočil sa jej chrbtom. Ona sa začal ironicky smiať.
"Ja som hysterická?!" vykríkla. "Ty sa flákaš po vonku a je ti úplne jedno, že ťa tu čakám a bojím sa o teba?" nevedel čo má odpovedať, mala pravdu. No nepriznal to.
"Neflákam sa po vonku, bolo to len raz!" posledné slovo zvýraznil.
"Raz?" zavrčala.
"Tak pár krát..." mrmlal. Bolo to viac než, pár krát.
"Nie Zayn, nie pár krát. Je to skoro každý deň a keď si náhodou doma, tak buď spíš alebo sa hádame za úplné maličkosti..." potichu prehovorila. Jej hnev odišiel a nahradil ho smútok.
"To nie je pravda!" odvrkol a otočil sa jej čelom. Keď zbadal ten smútok v jej očiach, jeho črty tváre zmäkli.
"Nie, Zayn? Vážne si to práve zaprel?" neveriacky pokrútila hlavou.
"Nič som nezaprel!" rozhodil rukami. Nechápal ju, vždy keď prišiel domov tak spala, síce na gauči ale spala. Myslel si, že jej je jedno kde je a čo robí a s kým... No opak bol pravdou, ona celý večer presedela v obývačke, so strachom v očiach. Nevedela čo s ním je, kde práve je, čo robí... Slzy jej stekali po tvári a snažila sa upokojiť, predsa nerobí nič zlé, vždy si to opakovala v mysli. Celú noc nespala a bála sa o neho, zatiaľ čo on si niekde vonku užíval. Nechcela si priznať, že by ju podviedol. No čo ak? Odpoveď na túto otázku nepoznala, bála sa to spýtať. Pre ňu bol svet ťažkým. Každý deň musela navariť, upratať, oprať... všetky veci dať na poriadok, aby bol on spokojný. Jeho život bol zase o niečom inom. Všetko čo chcel, to dostal ak sa mu niečo nepáčilo, tak mávol len rukou. Sú to dvaja úplne odlišný ľudia, no aj tak si k sebe našli cestu. Spoznali sa, možno nie až tak dobre.
"Vieš, Zayn.." pri jeho mene zatavila. Vždy sa jej jeho meno páčilo, bolo iné.. Výnimočné. "Myslím si, že toto všetko bol zlý nápad." potichu prehovorila. Jediného, čoho sa bál bolo, že by ho opustila. Možno aj opustí.
"Čo všetko?" nemyslel na posledné chvíle, nemyslel na to čo sa práve stalo. Myslel len na to, čo chce povedať.
"Toto všetko." zopakovala. Bála sa jeho reakcie, čo na to povie? "Keď sme sa sem presťahovali, čakala som to čo si mi nasľuboval. Chvíľu to tak bolo a potom to bolo zrazu...fuč." podvihla plecia. "Na začiatku som akceptovala, že ideš niekde von sa zabaviť a mne to nepovieš, proste si odišiel a bolo. Ako myslíš, že sa cítim?" jedna slzy jej vypadla z oka von. "Myslíš si, že to je pre mňa ľahké? V poslednej dobe ti je všetko jedno. Nemyslíš na mňa , je ti jedno ako sa cítim, či mi niečo nie je." mlčal, nič nehovoril. Mala pravdu, no on to neprizná, nikdy to neprizná. "Tebe záleží len na tom, kam sa pôjdeš dnes ožrať a s kým..." posledné slovo zašepkala.
"Nebuď vtipná," odfrkol si. "všetko sú to klamstvá." snažil sa presvedčiť sám seba, že to sú klamstvá aj keď dobre vedel, že nie sú.
"Toto sú klamstvá, Zayn?" začala kričať, hnev sa znovu vrátil do jej tela. "Fajn ako chceš, pokladaj to za klamstvá ale ak ty raz prídeš nad ránom domov a ju tu nebudem..." odmlčala sa. "tak sa nečuduj." s týmito slovami opustila ich spoločnú kuchyňu. Zostal tam zarazene sedieť, bola by schopná ho opustiť? Blbosť, bez neho je stratená. Bol si tým istý, že ho neopustí, kam by predsa šla? No aj tak sa bál, bál sa toho, že ho opustí. Ničoho sa nikdy nebál, ale len pomyslenie, že tu nie je v ňom vzbudzovalo obrovský strach. Zatiaľ čo on v kuchyni neveriacky krútil hlavou nad jej slovami, ona plakal v ich spoločnej spálni. Ako rýchlo sa dokážu ľudia zmeniť, a vy tú zmenu ani nepostrehnete. Ide to veľkou rýchlosťou, až moc veľkou. Mierne dúfala, že Zayn za ňou príde a sľúbi jej, že sa to nebude opakovať. No bola naivná, on by nikdy neprišiel niekoho odprosiť, nikdy. Po pár hodinách plaču, počula len silné buchnutie dverí a potom ticho. Odišiel a zas. Na nič nečakala, pobalila si všetky svoje
veci do kufrov. Najvyšší čas odisť konečne preč. Všetky veci si zaniesla do svojho auta, ktoré jej kúpil Zayn. To jediné si nechá, nič viac. Posledný krát sa prešla po ich byte. Spomínala sa spoločné chvíle... Zo stola zobrala jeden čistý papier a pero. Napísala mu odkaz a následne ho položila do kuchyne na stôl. Posledný pohľad na ich spoločnú fotku, zavesenú na chodbe. Letmo sa pousmiala, aj na priek všetkému ho milovala. Bolelo ju, opustiť ho, no nemala na výber. Ona odchádza z domu preč, už nadobro a on sa tam vracia v dobrej nálade. Bol si sto percentne istý, že ho bude čakať doma tak, ako vždy. Vošiel oblečený do kuchyne a napil sa studenej vidy. Všade bolo ticho, prekliate ticho. Vždy tu bolo ticho, nebral to vážne. Sadol si na stoličku v kuchyni a pohár s vodou položil na stôl. Vyzliekol si bundu a omylom vodu z pohára rozlial. Zrak mu padol na list na stole, ktorý je rozmočený vodou. Rýchlo si zhrabol zo stole a potichu si ho prečítal.
"Povedala som, nečuduj sa ak ma tu raz nenájdeš a ten čas práve prišiel."
Na nič nečakal a vybehol do ich spálne. Alkohol sa zrazu vytratil z jeho tela, keď si uvedomil vážnosť situácie. Odišla? Navždy? Sadol si na ich posteľ a zadíval sa na fotku. Vždy si niečo uvedomíme až potom, ak toho človeka stratíme.. A tak to bolo aj v jeho prípade. Stratil ju, už navždy.
