"Bol to normálny deň v dedine Gora, vstali sme a poslala som Kyoyu pre vodu. Išla by som s ním ale bola som zdrvená z predchádzajúcich dni." Kara začala rozparavať.
"Prečo?" Spýtal sa Gingka.
"Ja a tvoj otec sa poznáme už roky a bol pre mňa ako brat no potom ako som zistila že zomrel v dedine Koma, som nevedela čo mám robiť. Nikto nevedel ani kde si ty, Gingka."
Prekvapivo sa pozrel na otca.
"No a vtedy to prišlo. Oheň bol všade. A z ohňa vyšla temná postava a vyzvala na súboj najsilnejšieho beybladera v dedine. A nemohla som dopustiť aby bojoval s Kyoyou. Jediná možnosť ako ho zachraniť bola, že by som išla ja."
Zažrato počúval Gingka.
"Na konci proti mne použil temný útok, a tomu už som nemohla uniknúť. Zo zadu som počula len jemne "mami". Pozrela som sa za seba a stál tak Kyoya. V tej chvíli som stačila povedať už len zbohom." Začala plakať.
"A ako si to prežila?" Opýtal sa p. Hagane.
"Našiel ma jeden z Komy, ubytoval ma u seba a staral sa o mňa. Povedal že všetci z dediny Gora zo strachu odišli preč . Chcela som tam ísť ale trvalo dlho než som mala dosť síl sa vôbec postaviť. Trvalo to pár mesiacov a potom som začala hľadať. A našla som ho až teraz, na turnaji. Ale nebol to on ako si ho pamätám."
"Hm?" Gingka nechápal.
"Bol taký nenavistivý a sobecký." Smutne zkonštatovala.
Gingka len sklonil hlavu na znak súhlasu.
"Ale neni taký vždy. Zmenil sa od vtedy, ale zostalo v ňom kúsok starého ja." Pousmial sa p.Hagane.
"No dobre dosť histórie, poďme ho teraz zachrániť."
Gingka a jeho otec len súhlasili.
(Zvuk sirén)
"Čo sa to deje?" Opýtal sa p. Hagane.
Zvuk z reproduktorov: "Narušenie bezpečnosti, uzavieram všetky sekcie."
Všetky dvere sa zavreli.
"Nieee!" Zakričala Kara.
