Nečakaná láska

Ôsma kapitola

Hore je fotka Lindy

Musela som všetko poriadne predýchať. Ja som sa vyspala s Romanom. Prišla som o moje panenstvo v šestnástich. Čakala som, že oň prídem s osobou, ktorú budem ľúbiť a ona bude ľúbiť mňa. Hah, koľká irónia v tomto skazenom svete. Otvorila som dvere nášho malého bytu a prvé, čo som zacítila boli palacinky.

Mňam.

,,Ahojte", zakričala som na celý byt a odzdravilu sa mi dva hlasy, ktoré patrili mojej sestre a otcovi. Kým som sa ich stihla niečo spýtať, svoju tvár som skrivila do grimasy a zacítila bolesť. To preto, že si spala s Romanom. A je to tu zas. Moje otravné podvedomie. Povzdychla som si a vošla do kuchyne.

,,Ako bolo na diskotéke Linduš? Kým budeš rozprávať poď si dať palacinky, lebo si určite hladná", usmial sa na mňa otec a už ma stískal v objatí. Sára na mňa len zdvihla hlavu a ďalej sa venovala svojmu jedlu.

,,Nejaké nové a dobré správy, že si taký šťastný?", táto otázka mi prišla veľmi odporná, ale bola som rada, že som sformulovala aspoň toto.

,,Našiel som si prácu", povedal s obrovskou radosťou. ,,Nastupujem v Pondelok, je to veľmi dobrá firma v centre Bratislavy, aj plat budem mať dobrý a podľa toho, ako budem pracovať sa môže aj zvýšiť.", bola som z môjho otca šťastná.

,,Ó naozaj? To ma veľmi teší, aká to je firma? Kto je zamestnávateľ?", zasypala som ho otázkami, na ktoré on s radosťou odpovedal.

,,Zamestnal ma istý Marek Schwarz...", nedokončil lebo mi zabehlo sústo palacinky. Schwarz. Presne také priezvisko má aj Roman a hovoril aj to, že jeho otec vlastní veľkú firmu. To snáď nie je možné. Vidíš, aký je svet malý. Uštipačne sa opäť ozvalo moje podvedomie. Premýšľala som asi dosť dlho, lebo ma pozorovali dvoje páry očí. Môjho otca a mojej sestry.

,,Prepáčte, len mi to meno prišlo známe, môžeš pokračovať", pokúsila som úsmev a vyzvala som otca.

,,Áno, nečudujem, že Ti to meno je známe. Tá firma je naozaj veľká a ten chlap má aj syna. Chodí na nejaké športové gymnázium, možno s tebou...", po tomto som už ďalej nepočúvala. Ach ocko, keby si ty len vedel.

,,G-gratulujem, no teraz sa chcem ísť vyspať, lebo som unavená", vstala som od stola a usmiala som sa.

Preboha, preboha, preboha. Ten, čo mi píše osud, musí byť fakt prepnutý. Toto sa môže stať len mne. S nepríjemným pocitom v bruchu som zaspala.

•••

Je Pondelok ráno a ja musím čeliť hnusnej realite. Oblečiem si čierne rifle a dlhý čierny sveter. Akoby som chcela zahaliť, to, čo sa stalo po diskotéke, no to sa mi nepodarí ani keby veľmi chcem.

Opustila som môj byt, pustila si hudbu na mobile, slúchadlá dala do uší a nevnímala svet. Nastúpila som do MHD a sadla si na obvyklé miesto pri okne. Rozhodla som sa prejsť a tak som vystúpila o dve zastávky skôr. Nevnímala som nič len hudbu až kým som nevidela auto, ktoré sa rúti priamo na mňa a potom nič len tmu.

,,Haló! Slečna? Počujete ma? Viete, ako sa voláte?", zdiaľky ku mne doliehal hlas. Bola som dezorientovaná, neviem, čo sa deje. Neviem nič.