Som Vlk(ON HOLD)

1 Chapter

Ahoj som Jenna Smithová. Mám už skoro 17 a bývam v Londýne so svojou tetou Christianou. Prišla som sem  kvôli jednej.... nešťastnej veci. Keď som mala 8 mojich rodičov zabila Svorka Chladných hôr. Stratila som všetko. Svoju rodinu, kamarátov. Ale zostala som silná a utiekla som im. Našla som svoju tetu a jej spriaznenú dušu. Nikdy sa mi tu v Londýne nepáčilo. Nehovorím že to nie je krásne mesto , ale ja sa to jednoducho necítim dobre. Môj vlk každú noc zavíja. Chce byť slobodný. Ako ja. Túžim po lese.  Ale tu je iba zasraný park. Keby som si pobehala tam, tak ma asi zoberú do Zoo. Keď ma nájdu. Už mi celé toto lezie na nervy.

_________
Ráno
_________

Budík. Ach! Ako ho ja neznášam! Vždy keď zazvoní moje uši mi idú vybuchnúť!(Hlúpy vlčí sluch) Musím to ako tak vydržať. Zo školy máme už iba týždeň. A potom sú prázdniny! Teším sa. Konečne žiadne úlohy! Ale stále túžim po slobode. Nuž čo môžeme urobiť? Nič. Rýchlo som si obliekla čierne legíny a biele tričko.  Môj zrak zablúdi k hodinkám a bleskurýchlo zletím z izby do kuchyne. Zchmatnem raňajky a desiatu a bežím k autobusu.,,Našťastie som to ešte stihla." Poviem. Rýchlo nastúpim a o päť minút som v škole. Sadnem si do zadnej lavice. Začína sa nuda.
Školu som nikdy nemala rada. Bola nudná. Učitelia len melú a melú o sprostostiach a niekedy si myslím že nikdy neprestanú. Unavujúce. Čas na hodinách ťahám kreslením. Ide mi to celkom dobre.

___________
Poobede
___________

Konečne koniec!! Koniec toho večného utrpenia! Rýchlo, chcem sa prejsť v parku. To je aspoň niečo! Tam sa aspoň necítim až tak uveznená! V tej rýchlosti zakopnem o stoličku a veľkým rachotom spadnem a ako placka ležím na zemi. Celá trieda sa začne rehotať a ja som už asi červenejšia ako desať paradajok! ,,Do pivnice!" A už som na nohách. Keď vyjdem zo školy namierim si to hneď do parku. Prejdem medzi stovkami ľudí a prerazím si cestu. Nikdy som ľudkov nechápala. Bežia za pracou a skoro ani nerelaxujú! Musí to byť strašne otravné. Asi ako byť vždy nasraný. Je to tu tak upokojujúce. Zeleň, tráva, vtáky. No proste všetko.

' Pusti ma von! Proosiiiim!'

Len ty si mi tu chýbala.

'Hej! Vieš že týmto urážaš aj samú seba že?'

Áno ty trdlo. A von  ťa pustiť nemôžem. Chceš aby sme skončili ako kožušina?

' No nie ale ja to už ďalej nevydržím! Chcem behať po lese! Loviť a jesť lesné jahody a malini! '

Hjaj , to vieš že nemôžeme. Najbližší les je od tadiaľ asi takých 20 kilometrov! A ja si nemienim zodrať nohy až po kosť len aby si ty mohla pobehovať v lese.

' Veľmi vtipné. Ale naozaj prosím pusť ma von ! Cítim sa ako vo väzení!'

Tak potom nie si jediná.

'Aspoň mi potom povedz že kedy ma plánuješ pustiť. Obi dvaja vieme že ma nedokážeš udržať naveky.'

Neviem. Ale výdrž ešte trocha. Na budúci týždeň mám 17. Skúsim presvedčiť Christi aby sme mohli odísť späť do Ameriky. Ok?

' Tak fajn.'

Môj vlk túži po slobode. Ja to už nevydržím. Domov už bežím. Skoro rozbijem dvere a vrútim sa do obývačky kde už sedia Christi a John. ,,Christi, ja sa chcem o niečom porozprávať." Christi sa  prívetivo usmeje.,,Áno Jenn?"  Vzdychnem si. Moment pravdy.

'Presne!'

Ty sklapni. Som už aj tak dosť nervózna.

'Dobre no.Už čuším.'

Cítim ako môj vlk prevráca očami.
,,Ja ... viete na budúci týždeň mám 17... a... Ja by som chcela odísť späť do Ameriky ." Christi vyzerá zmätená no potom povie : ,,V žiadnom prípade! Do Ameriky sama nikdy!"   Zakričala.Od prekvapenia vyvalím oči. Ešte nikdy na mňa nekričala. ,,Ale Christi ja to tu už nevydržím! Cítim sa ako vo väzení! Aj môj vlk to chce! Prosím!"  Potom sa pridal aj John a začali sme na seba kričať a hulákať ako mentálne postihnutí ludia!!! Aha nie som človek. Prepáčte ako mentálne postihnutí VLCI!!! Bola tu reč o mojich rodičoch, Amerike o vlkoch a mnoho iných sprostostí. ,,Tak potom prečo ste ma tam nenechali?! Keď ma iba chcete držať vo väzení?! Prečo ste ma nenechali na pospas osudu?!" Po líci mi steká osamelý pramienok sĺz. ,,Pretože sme to sľúbili tvojím rodičom! Kto by chcel takú nevdačnú malú potvorku! Buď rada že si vôbec tu!" Zostanem úplne ticho. Som ja až taká zlá?

' Nie nie si. Ver mi.'

Ďakujem. Christi si uvedomí čo povedala ale ja už trielim hore do mojej skrýše. Do mojej izby. Rýchlo zamknem dvere a klesnem na podlahu.
Som ja naozaj taká nevďačná?

' Prestaň lebo už budem plakať aj ja! '

Ty.Buď.Ticho.

'Nie obi dvaja vieme že potrebuješ spoločnosť. Hlavne teraz.'

Máš pravdu.

'Tak hovor som ako keby som bola tvoja terapeutka.'

Pousmejem sa.
Čo keby sme utiekly?

'SKVELÝ NÁPAD!!! Asi tvoj najlepší!'

Prestaň ma urážať ty pokazený jogurt! A vďaka za podporu.

'Není zač. No a teraz sa poďme pobaliť! Musíme čím skôr vypadnúť!'