Hokejista na ľade

1.

Bolo krásne sobotne ráno keď som sa prechádzala síce po ranných ale stále tmavých uliciach Bruselu. Potrebovala som do svojich pľúc dostať čerstvý vzduch po tom všetkom čo sa odohralo za posledné 3 mesiace

. *Flashback*
" Ema, srdiečko musíme ti s mamou niečo veľmi dôležité povedať" povedal otec s veľkým smútkom v očiach."Áno otec " povedala som mu. "Pred pár dňami som sa v práci dozvedel že má v lete vysielajú žiť do Kanady aj s tebou a mamou" povedal. " To je dobrý vtip Otec" zasmiala som sa. " Ema ja to myslím vážne, o 3 mesiace odchsdzame tak sa chod začať baliť.
*End of flashback*

Ešte stále o tom premýšľam aj keď už ubehli 3 mesiace odkedy mi to otec oznámil.
Premiatalo sa mi v hlave o čo všetko prídem ale zároveň aj to že čo so mnou bude v Kanade lebo otec bol v poslednej dobe veľmi prísny a moc mi nedovoľoval ísť von a stretavat sa s chalanmi a mojimi najlepšími kamoškami.

Keď som to oznámila mojim najlepších kamoškam asi deň po otcovom ozname tak moje kamarátky začali šaliet a povedali že NIKAM ma nepustia.
Boli sme totiž kamarátky skoro od narodenia a vždy sme tu boli navzájom pre seba.

27.06.2018- Deň odchodu. Túžila som aby som sa nikdy tohto dňa nedožila ale zároveň sa tešila.
Niekde hlboko v mojom srdci bola túžba o objavovanie nového kúta sveta ale zároveň som moc túžila ostať tu , kde som vyrastala a spoznala úžasných ľudí ale nemala som na vyber - nebola som plnoletá.

Keď nadišiel čas rozlúčky bol to asi jeden z najsmutnejšich okamihov môjho života. Lúčenie s ľudmi s ktorými som vyrastala 15 rokov.

Cesta bola naozaj náročná aj keď mi otec kúpil Starbucks a snažil sa má rozveseliť ,stale som smútila za mojim domovom do ktorého som sa už nemohla vrátiť.

Smútok však prešiel keď som videla krásnu prírodu Kanady z okna lietadla. Povedala som si že musìm byt silná a že toto je nová etapa môjho života a nasledovala svojich rodičov z lietadla na letisko kde nás už čakal taxík ktorý nás odvezie do nového domu v Toronte
.
Taxikár mal však nejaký problém a povedal že musíme počkať 10min tak má rodičia požiadali či im nemôžem kúpiť kávu v starbackse.

Vydala som sa teda naspäť do hlavnej haly letiska a vošla do starbacksu utopená v svojich myšlienkach a nevynímajúc svet okolo seba keď v tom som cítila tvrdý a zároveň mäkký náraz do niečoho alebo Skorej niekoho a keď sa naše oči stretli tak sa to začalo.....

Dajte vedieť či mám ďalšiu kapitolu napísať
Really hope you like it
***Mata***