Pravidlá hry

Vrakovisko

Cesta autom sa vliekla do nekonečna. Vedela som, že Stredisko je dobre chované ale netušila som, že je tak ďaleko. Cesta sa stále stávala viac a viac nebezpečnejšou. Kde tu sa na nej nechádzali obrovské jamy a kopec malých výtlkou. No zaujal ma výhľad z okna. Nalepila som sa na sklennú tabuľu. Cesta bola lemovaná šírou pustatinou červeného prachu. Nikde sa nič nepohlo. Asi sto metrov od cesty sa týčilo obrovský chvost lietadla trčiaci z púšte. Keď som sa zahľadela lepšie, zhrozila som sa. Ďaleko an obzore sa týčili ďalšie a ďalšie podobné vraky. Bolo to ako vrakovisko. Na moment som nechala priechod svojmu vnútornému ja. Smrť bola cítiť všade okolo. Chlad a prázdnota. Zatriasla som sa a okamžite som sa stiahla. Adam vedľa mňa sa len nepokojne zamračil a chytil ma za ruku. Určite vycítil moje pocity. V hlave mi stále hlodala jedna myšlienka. Ako si mohol myslieť, že som ho zradila? Neverí mi? Neverí mojim sľubom? Nechala som čierne znepokojujúce myšlienky kdesi vonku medzi tými vrakmi. Cesta sa ďalej vinula pustatinou. Čakala som kedy sa objaví mesto tam kdesi na obzore, ale stále som nevidela nič. Na obzore sa začal zdvíhať obrovský kúdol prachu. Vyzeral neškodne ale čosi vo mne v ňom videlo skrytú hrozbu. Poklepkala som Lucasa po pleci. Natočil ku mne hlavu. "Vidíš? Tam v predu pred nami?" Chvíľu hľadal po obzore a potom si všimol prašný mrak pred nami. " Tvár mu stvrdla. "Aiden pozri pred nami..." oslovil šoféra. Šofér, Aiden, si hneď všimol oblak a zamračl sa. "Čo sa deje?" opýtal sa Adam sediaci vedľa mňa a pevnejšie mi stisol ruku. Vycítil nepokoj sálajúci z nás všetkých. "Zdá sa, že sa blíži prašná búrka." ohlásil Aiden. "Čo to znamená?" vyzvedal Adam ďalej. "Naše stroje nie sú stavané na to aby prešli búrkou. Prach by upchal trubky v nich a my by sa ocitli uprostred búrky v tejto klietke. O auto asi aj tak prídeme ale my sa musíme schovať. Tu na Vrakovisku to nebude problém." "Naozaj sa to tu volá vrakovisko?" spýtala som sa prekvapene. Aiden prikývol. Malá časť zo mňa sa potešila, že som mala pravdu, no hneď ju pretlačili obavy. "Držte sa, mimo cesty to bude hádzať." ozámil nám Lucas. Aiden skrútil volant a my sme iheď pocítili hrudy hliny a piesku mimo vychodenej cesty. Všetci sme pohľadmi pátrali po vhodnom úkryte najlepšie aj pre nás aj pre auto. Všade sa týčili vraky áut a iných vecí, no nič nebolo vhodné pre nás. Všetko bolo buď malé alebo malo priveľa dier. "Tam!" zvolal Adam odrazu. Prstom ukazoval na malú budovu stojacu uprostred vsetkého toho haraburdia. Nebola veľká ale presne stačila aby sme sa tam vošli aj s autom. Aiden pridal plyn a vyrazili sme vpred. Prachové mračno sa blížilo rýchlo a nemenilo smer ani sa nezdalo, že by strácalo na intenzite. Hrozilo, že nás aj napriek našej snahe pochová a staneme sa len ďalším z nespočetného množstva vrakov ktoré sa tu nacádzali. Dorazili sme k budove. Lucas vybehol z auta a otvoril kovovú zhrdzavenú bránu. Aiden rýchlo vparkoval dnu a Lucas okamžite bránu zavrel. Nastala tma. Otvorila som dvere auta. Našťastie som nikoho nezrámovala. No o chvíľu sa miestnosťou ozval napajedený výkrik. "Do šlaka!" zvrieskol Lucas. Tupý zvuk naznačoval, že on niečo zrámoval. Potom sa ozvalo šťuknutie a rozsvietilo sa. Svetlo bolo tak oslepujúce, že ma prinútilo zavrieť na moment oči. Stratila som balanc a riadne sa tresal so vrchu dverí na aute. "Auuuuu!" precedila som pomedzi zuby a šúchala si boľavé miesto na zátylku. Bolesť bola znásobená včerajším zážitkom. Zatínala som zuby a snažila sa nedať nič najavo. No bol tu Lucas. A Lucas vedel ako toto funguje. Prišiel ku mne a zadíval sa mi do očí. "Dovolíš mi pomôcť ti?" spýtal sa. Zavrtela som hlavou. Povzdychol si a chytil ma za rameno. "Aspoň si sadni, nech sa ti neprihodí niečo horšie." šepol a pustil ma. Odpratala som sa k stene a pomaly sa popri nej zviezla. Adam sa ma určite bude pýtať čo sa stalo. A mala som pravdu. Hneď prišiel ku mne a zložil sa vedľa mňa. „Si v poriadku?" opýtal sa úzkostlivo. Prikývla som a chytila ho za ruku. Hneď mi ju stlačila a jemne ma masíroval po chrbte dlane. Bolo to upokojujúce. „Adam, ja viem, že je teraz veľa vecí, ktorým nerozumieš. Ale ver, že ti všetko vysvetlím, len nie teraz. Veľa z nich je záhadou aj pre mňa." Pobavene som si odfrkla. Vonku sa strhol lomoz. Búrka dorazila k nám a hučala okolo nášho skromného úkrytu. „Alex, všetko je v poriadku. Viem, že som na teba nemal tlačiť ani byť na teba naštvaný. Mrzí ma to." Šepkal mi do ucha. Len mne, nikomu inému. Lucas s Aidnom sa rozprávali na druhom konci miestnosti a nás si vôbec nevšímali. „Akoby sme tu boli len samy." Šepla som Adamovi s malým úsmevom. „Vieš ak si tu ty, nič iné pre mňa neexistuje." Nahol sa a jemne ma pobozkal. Po toľkom čase mi to chýbalo. Chýbal mi on a všetko čo sa mi s ním spájalo. „Adam, môj Adam, tak si mi chýbal." Šepla som mu do pier skôr ako som mu bozk opätovala. Cítila som jeho úsmev, vedela som, že aj on je teraz šťastný. Vonku čosi zarachotilo. „Čo to bolo?" spýtala som sa Adama vystrašene. Bála som sa a on mal právo to vedieť. „Zrejme len kus dačoho narazil do steny. Nemusíš sa báť. Som tu ja a nič ti nehrozí." S úsmevom ma pohladil po líci. Verila som mu. Dôverovala som mu viac ako sebe samej. „Ľúbim ťa, Adam." Povedala som takmer nehlasne. „Aj ja teba, moje dievčatko." Schúlila som sa mu v náručí a on ma pevne objal. Prestala existovať búrka, miestnosť i ľudia ktorý tu s nami boli. Boli sme len my dvaja. Len Adam a ja v jeho náručí. Svetlá zablikali a zhasli. „Niečo trafilo vonkajšiu rozvodňu." Povedal Aiden nahlas. „V aute by mali byť baterky." Odvetil mu Lucas. Spoločne sa šuchtavým a tápavým krokom predrali k autu. Počula som otváranie dverí a o moment na miestnosť preťali dva kužele svetla. „Chcel by som byť niekde sám s tebou." Pošepkal mi Adam. Ani nevedel, že jeho túžba bola uskutočniteľná. Chytila som ho za ruky. Otvorila som si myseľ a vtiahla nás do priestoru medzi realitou a snením. Všade vôkol bolo matné svetlo a boli sme tu úplne samy. „A sme samy." Povedala som mu a usmiala sa. „Si úžasná!" zvýskol Adam a vzal ma do náručia. Zatočil sa so mnou tak ako keby som bola len malé dievčatko. Nahlas som sa smiala. No odrazu som v kúte zbadala to čomu som sa snažila vyhnúť niekoľko mesiacov. „Nie!" povedala som vydesene. Adam hneď zastal a uprel zrak mojím smerom. Stála tam Tamar. Celá v bielom a hnedé vlasy jej splývali na plecia. „Tamar?" ozval sa Adam no ja som nebola schopná nič povedať. „Vrahyňa!" zakvílila Tamar. „Vrahyňa!" „Nie..." nemohúco som šepkala. Začala kráčať ku mne. Na bielych šatách sa jej objavovala tmavočervená škvrna. Skôr ako došla k nám ma obalila tma. Padla som popri Adamovi a prepadla som sa do zabudnutia.

Adam

V momente som bol hore. Alex ležala vedľa mňa na dlážke. V čiernej tme som dokázal rozoznať tmavú čiaru ktorá jej zasychala na tvári. Krvácala. Zdvihol som ju a preniesol k tým dvom. „Čo sa stalo?" spýtal sa Lucas znepokojene. „Neviem..." aj sám sebe som znel dosť zúfalo. „Pomôžte jej!" povedal som a rukami si vošiel do vlasov. Ak umrie, neprežijem to. Svet bez nej pre mňa nemá cenu. Ešte pred chvíľou bola vysmiata a plná života, teraz tu leží predo mnou a vyzerá akoby sa túlala medzi svetom živých a mŕtvych. Začala sa triasť. „Alex?" prihováral sa jej Lucas. „Alex, počuješ ma?" Nereagovala len sa triasla. „Je v limbe." Vyhlásil Lucas a už aj on začínal znieť zúfalo. „Kde?" spýtal som sa. „Niekde medzi snením a realitou. Musíme ju odtiaľ dostať." Chytil som ju za rameno. „Alex vráť sa ku mne. Potrebujem ťa." Šepkal som. Nič sa nedialo. „Nič sa nedá robiť, musíme ju dopraviť do Strediska." Vyhlásil Aiden. „Čo sa deje?" zamrmlala odrazu Alex a pootvorila oči. „Je tu strašná zima." „Nič sa nedeje," šepol jej Lucas, „len vydrž a bude to v poriadku." Hukot vonku trochu ustal. „Musíme vyraziť, ihneď!" vyhlásil Lucas. Zobral Alex na ruky, čo sa mi vôbec nepáčilo, ale v túto chvíľu som to nechal tak. Naložil ju do auta a sadol si k jej nohám. Ja som si sadol z druhej strany a jej hlavu si položil na kolená. Aiden vybehol k dverám a rýchlo ich otvoril. Dnu sa vovalil vietor s pozostatkami prašnej búrky. Rýchlo si sadol za volant a naštartoval. Doslova sme vyleteli z budovy. Očkom som si povšimol, že časť rohu je odvalená. No Alex vzdychla čo upútalo moju pozornosť. Celá sa chvela. „Len vydrž, moja. Vydrž." Uháňali sme cez Vrakovisko smerom k Stredisku. Všetci sme len dúfali, že ešte nie je neskoro.

Ahojte, ľudkovia moji. Som tu zas. Konečne nová kapitola. Budem rada za akékoľvek ohlasy. Hádam sa vám páčila nová časť.

Prepáčte, za chyby. Všetkých vás mám rada.

Tayra222