Nový začiatok

16. Noc strachu

Chvíľu sa nič nedialo, ale potom som cítila, ako sa ku mne bližšie pritiahol a...pobozkal ma? On ma pobozkal na tvár?! Keď som cítila previať vánok okolo mňa, dala som si šatku dole. A prekvapivo bol preč. Nepotrebovala som ani zrkadlo nato, aby som vedela, že som červenšia než paprika. Prečo to urobil? Rozmýšľala som o tom celú cestu domou a aj na ďalší deň v škole. Bolo pre mňa skoro nemožné sústrediť sa.

Vo štvrtok sme sa neučili, ale pripravovali sme si pasce a kostýmy na piatkovú noc v škole. Niektorý tomu hovoria noc hrôzy a iný len zabitie zbytočného času. Ja som sa na zajtra neskutočne tešila. Neviem však prečo. Ak by som chcela sa báť, stačí mi vedieť, že ma všade sleduje upír a iný upír sa ma pokúsil zabiť. Zaujímalo by ma či ma sleduje aj v škole. Neviem povedať či mu verím, alebo len mám strach.

Môjho divného správania si všimli asi všetci z našej skupiny, ale Chelsea bola jediná, ktorá sa reálne ozvala. „Zoe? Si v poriadku?" „Prečo by som nemala byť?" Snažila som sa usmievať, akože je všetko v poriadku. Nanešťastie to nikoho neoklamalo a pridala sa Kc. „Nevyzeráš, že si v poriadku. Trápi ťa dačo?" „Nie. Len som sa zle vyspala. Vážne. Som v pohode." Viem, že mi neveria. Našťastie sa chalani nezačali pýtať. Asi ich nezaujímajú dievčenské problémy. Mám pocit, že som, o tom včerajšom večere mala povedať aspoň Lyle.

Na ďalší deň sme dokončovali posledné úpravy. Bola som už schopná lepšie ovládať svoje pocity. Nechcela som, aby sa ma pýtali viac otázok. Rozprávali sme sa o tom čo budeme robiť. Úloha bola jasná: NENECHAŤ SA VYSTRAŠIŤ. Nemám v tendencii sa báť. Keďže som princezná, musím byť statočná a problémom stáť čelom.

PJ, po menšom rozhovore kde všetci hovorili, že sa určite nebudú báť, navrhol celkom super nápad: „Tak ak to bude až moc slabé, čo keby sme si v sobotu všetci vyšli večer do kina na horor?" Kým nepovedal na horor, videla som, že sa to každému zdá ako dobrý nápad. Potom však Chelsea, Kc a Anna vyzerali všelijako. „Mne sa to zdá ako dobrý nápad." Tým, že som sa pripojila k chalanom sa odsúhlasil večer v kine.

Mňa však teraz zaujíma tento večer. Bolo okolo 22 hodín, keď sa to všetko začalo. Všetci sme sa postavili na svoje miesta. V skupinách sme boli rôzne, ale vždy polovica skupiny čakali pri pascach a ta druhá polovica musela nájsť na škole vlajku farby, ktorú mali zadanú. My sme mali modrú. Rozdelili sme sa na polovice: Ja, Chelsea, Henry a Mike a Anna, Kc, Ash a PJ. Neviem koho napadlo, že to bude dobrý nápad, ale skupina v ktorej som bola aj ja sme išli získať vlajku. To by nebol až taký problém, lenže je tu Chelsea a našou úlohou je získať vlajku bez toho, aby sme sa nechali vystrašiť. Naša druhý skupina sa mala pokúsiť vystrašiť ostatných, čo idú po vlajky.

Úlohy boli určené, hra sa začala a my sa už prechádzame tmavými, strašidelne vyzdobenými chodbami školy s pocitom blížiaceho sa "strašidla". Chalani a ja sme boli v pohode no bavilo ma sledovať Chelseu, ktorá sa snažila vyzerať odvážne. „Mohli nám dať aspoň sviečku. Absolútne nič nevidím." Verím, že je stratená. „Ale no tak, keby nám dali sviečky, celá škola by zhorela." Zasmiali sme sa a Mike si nemohol odpustiť pripomienku: „Vidím, že máš zápal pre vec." Konečne sa Chelsea usmiala a vyzerala, že sa vážne začína baviť no nato sa pripojil aj Henry: „Ten vtip si nedomyslel. Hádam, že ti už asi horí hlava." Nevydržala som to a musela som pokračovať: „Asi sa dokáže rozohniť."

Momentálne sme v strede školy kde nás majú ostatný strašiť, ale my tu chytáme záchvat smiechu. Keď sme sa upokojili, pokračovali sme v ceste. Z každej strany na nás niečo vyskakovalo, ale snami to ani nehlo. Smiech ma však prešiel, keď som si spomenula na stredu večer. Budem schopná ho zavolať aj nabudúce? Budem sa s nim môcť ešte spojiť? Môžem mu veriť? Čím viac nad tým premýšľam, tým viac otázok mám. Do môjho premýšľania som sa dala až tak, že som si nevšimla, že som sa oddelila od ostatných.

Ako mi to mohlo ujsť? Možno to je dobrý vec, môžeme tú vlajku nájsť skôr. Mala by som skôr ísť ďalej a nestáť na jednom mieste. Pred začiatkom nám učitelia zobrali mobily, takže som im nemohla zavolať. Dostala som sa do chemického laboratória, ktoré je na druhej strane školy. Prišla som tu, pretože som videla niekoho sem ísť. Trieda bola celá tmavá a boli zatiahnuté žalúzie, takže som nevidela absolútne nič.

Snažila som sa nájsť vypínač, a keď som ho našla niekto ma chytil za ruku. V reflexe som sa otočila a dotyčnému strelila päsťou. Rýchlo som chcela zasvietiť, ale stále ma držal. „Páni. Máš fakt silnú ránu." „Mike!" „Už viem prečo sa nebojíš. Máš dobré reflexy a tvrdý úder." „Prepáč. Si v pohode?" „Asi mi krváca nos." „Čo ťa to napadlo?" „Napadlo mi, že keď si sa od nás oddelila pôjdeš rovno a že na teba počkám. Nemal som v pláne ťa vystrašiť." „Tak prečo si mi zabránil zasvietiť?" „Lebo to je proti pravidlám." „Sorry. Teraz je mi hrozne." „Nemusí. Nemal som byť ticho."

Mike vedel kam išli ostatný, a tak sme sa dostali na druhé poschodie, kde sme sa všetci našli. „Zoe. Čo keby si ma držala za ruku?" „Viem, že sa bojíš, ale vážne to potrebuješ?" Dobre sa to pokúsila obrátiť, ale aj ju len tak nenechám. „Našli sme vlajku. Poďte." Utekali sme na prízemie, kde sme vlajku odovzdali učiteľom, ktorý nám potom vrátili mobily. Potom sme sa vrátili za našou prvou partou, aby sme videli, ako sa im darí.

Asi o pólhodinu sa to skončilo a my sme sa museli pripraviť na spánok. Bola tosranda, ale asi ešte hodinu potom čo sme mali ísť spať, sme sa spolu s chalanmirozprávali o zajtrajšku a potom sme všetci zaspali.