Pravidlá hry

Liečiteľka

Stredisko bolo mesto pre Obdarovaných. Len tu boli v bezpečí. Boli to akési usporiadané ruiny čo tvorili mesto uprostred ničoho. V meste vládla vláda na čele ktorej stál David. Bol tu aj malý parlament ktorý ustanovoval zákony pre tento malý štátik. Mesto bolo rozľahlé a prevládali tu trojposchodvé až päťposchodové domy. Nikto si netrúfal postaviť nič vyššie lebo poveternostné podmienky tu boli také aké boli. Často sa tadeto prehnala búrka či nárazový víchor. Ale pohľad na mesto kde Obdarovaný žijú v mieri bol krásny. Stredisko bola bašta nádeje, že aj pre nich sa nájde miesto kde sa dá žiť v mieri a každý ich príjme takých aký sú. Keď sme sa dovalili do Strediska my nálada v našom aute a tam vonku bola úplne rozdielna. Alex ležala bez známky pohybu a v nás sa len stupňovala panika. Lucas sa o čosi snažil, vždy sa jej dotkol a privrel oči ale potom len frustrovane vzdychol a nechal to tak. „Čo sa jej snažíš urobiť?" „Značne trpí. Viem jej pomôcť, aj ja viem prevziať bolesť na seba len ona mi to aj v tomto stave nechce dovoliť." Povzdychol si a unavene si pretrel oči. O tom, že Alex trpí mi nemusel hovoriť. Horká chuť vo vzduchu sa okolo nej vznášala ako aura. Už to bolo dlho, čo ju nič netrápilo. Horká pachuť mi k nej pomaly začala prirastať. Aiden šoféroval veľmi dobre. Auto nenadskakovalo a plynulo sa rútilo krajinou. Domy mesta som zazrel už z diaľky. Boli ako cieľ kam sme smerovali. Alex sa zvrtla na druhý bok. Vedeli sme, že každá minúta je podstatnejšia ako tá pred ňou. Každá ju totiž približovala k tej osudnej. „Aiden," prikázal mu Lucas, „musíme ísť rovno k Ashoke. Inak to nevydrží." Aiden len mlčky prikývol. Lucas istotne musel byť autorita. Aiden sa mu nikdy nevzpriečil, vždy len poslušne vykonal, čo od neho chcel. „Kto je Ashoka?" opýtal som sa. Cítil som sa ako hlupák. Každé meno mi bolo neznáme a vždy som sa pýtal ako decko. „Ashoka je liečiteľka. Ak niekto dostane Alex z limba, je to ona." Odvetil mi Lucas a jemne pohladil Alex po nohe. „Lucas, čo je medzi tebou a Alex?" vyletel som naňho. Zagánil na mňa. „Pokoj, ty žiarlivec. Ona je len tvoja. Pre mňa je ako sestra. Sestra o ktorú som prišiel. Veľmi sa na seba podobajú." Pozrel kamsi do prázdna. „Aha. No...uhm...vieš ono to vyzeralo dakedy aj inak..." ošíval som sa. „Počúvaj ma." Začal Lucas výhražným šeptom. „Ak pochybuješ o jej vernosti, choď do hája. Nikdy som nevidel niekoho tak oddaného ako je ona tebe. Ak si to nevieš vážiť, ber sa od nej preč. Ak jej ublížiš, prisahám, že ti zlámem každú kosť v tele." Ostal som na chvíľu nemý. Naozaj mu na nej záležalo. „Ja jej verím. Len viem, že si zaslúži niekoho lepšieho ako som ja. Preto viem, že ak by bol niekto pre ňu lepší, s kým by bola šťastná, nechám ju ísť." Lucas sa na mňa vážne pozrel. „Ona si myslí to isté. Vždy keď sa na teba pozrie vidí len to, že je pre teba nevhodná. Ale obaja sa mýlite. Ste si súdený." S týmito slovami zmĺkol. Hral som sa s Alexinými vlasmi a ani som to nepostrehol. Prerútili sme sa popri prvých domoch a vkĺzli do tieňa uličiek. Aiden ľahko prechádzal úzkymi uličkami akoby tam ani neboli. Zastali sme v jednej z nich. Dostatočne odľahlej a temnej. Aiden vypol motor. „Smiem ju vziať alebo mi odtrhneš obe ruky?" zarypol Lucas. Škaredo som sa naňho pozrel ale nechal som ho nech Alex vezme. Alex nepokojne zvraštila obočie akoby nás počula. Ako by asi reagovala kebyže vie o našom malom spore s Lucasom? Ako ju nadvihol, trhlo ňou. „Pozor..." zasyčal som. Nič nepovedal len ju pevnejšie chytil. Chvíľu som sa jej len tak pozeral do tváre. Bola nádherná, tak nádherná, až mi to vyrážalo dych. Ani som nevedel ako je možné, že si vybrala zrovna mňa. Ako to, že niekto taký ako bolo moje nádherné dievčatko sa zaľúbi do dakoho takého ako som ja? Nevedel som. Lucas si povzdychol a vložil mi ju do náručia. Alex sa prudko nadýchla a prsty mi zakvačila do trička. Pousmial som sa nad tým a vykročil za Lucasom ktorý smeroval k dverám jedného s domov. Zabúchal na dvere a čakal. Otvorila mu mladá žena, mohla mať okolo tridsiatky a pozrela sa naňho s otázkou v očiach. Skôr ako čokoľvek povedal, jej oči sa rozšírili. Nahla sa aby videla nás za ním. Jej pohľad padol na Alex. Tá pootvorila oči a zadívala sa priamo na ňu. Natiahla ruku a pootvorila ústa ale slabosť ju premohla. Ruka jej klesla a viečka sa jej opäť zavreli. „Poďte rýchlo dnu." Súrila nás Ashoka. Rýchlo sme vkĺzli do prítmia jej obydlia. Vnútri to razilo bylinkami a kadečím iným. „Položte ju tamto!" vyhlásila Ashoka a ukázala na lôžko pod zastretým oknom. Rýchlo som ju tam zložil. „Aiden ty môžeš ísť. Lucas a ty," ukázala na mňa, „vy tu ostaňte." Aiden vyzeral trochu naštvatý ale odišiel. „Čo sa stalo?" vyzvedala Ashoka kým sa premávala po izbe. „Je telepatka." Začal Lucas. Odkiaľ to vie? „Počas prašnej búrky sme sa schovávali a niečo sa stalo..." „Vzala ma do sveta medzi bdením a snením. A tam videla Tamar. Bola to kamoška ktorá umrela pri úteku." zapojil som sa do debaty. „Prízraky minulosti..." šepkala si Ashoka. Lucas sa zamračil. „A presne tam aj ostala." Vysvetlila nám obom. „Je zázrak, že teba dokázala dostať von. Je veľmi silná, už dlho som nikoho takého nevidela." Priznala. „To áno, prevzala bolesť všetkých v dedine a prežila to." Prisvedčil Lucas. „To bol nebezpečný krok." Rozprávala ďalej Ashoka. „To dievča hazarduje s vlastným životom." „To áno," prisvedčil som aj ja. „Keď sme boli ešte v uväznený, často nastavovala svoj život za životy ostatných." Spomenul som si na noc kedy umrela. Noc kedy ma opustila a ja som si myslel, že som ju navždy stratil. Naozaj sa rada obetúva za druhých. Ashoka si kľakla k Alex s handrou v ruke. Dotkla sa jej čela a Alex sa trhla. Hneď som vyštartoval k nej, no Lucas ma zarazil v polovici kroka. Ashoka sa nahla nad Alex a rukou jej chytila líce. „Viem, že to teraz bolí ale počúvaj môj hlas. Som Ashoka nasleduj ma a vráť sa do svetla." Na moment sa v miestnosti ešte viac zotmelo. Alex prudko otvorila oči a uprene sa zahľadela do Ashokiných. Jej pery sformulovali jedno jediné slovo. Nehlučne naplnilo miestnosť. Pomoc. Potom sa svetlo vrátilo do normálu a Alex ťažko oddychovala na posteli. „Pšššt," šepkala Ashoka a handričkou jej utierala čelo, „všetko bude v poriadku, pšššt, dýchaj." Jemne sa usmievala. Nie šťastne, skôr akoby trpela s ňou. Otočila sa k nám. „Ešte nikdy som nevidela nikoho tak silného." Zašepkala. „Posnažím sa ju dať do poriadku ale je to len na nej. Ak sa vzdá, už nikdy sa nepreberie." Trhlo ma. Slovíčko nikdy doteraz len plávalo vo vzduchu a nemalo takú intenzitu ako keď ho Ashoka chytila a použila. Prísť o Alex bolo nepredstaviteľné. Odohnal som tú predstavu a radšej som len tak blúdil pohľadom po miestnosti. Lucas robil to isté. Deň sa schýlil ku koncu a Alexin stav sa nemenil. Ashoka nás poslala vyspať sa. Na druhom poschodí boli dve voľné postele na ktoré sme sa s Lucasom len tak hodili. V momente ako si moje telo uvedomilo aký som vyčerpaný, zaspal som.

V noci som sa zobudil na strašný krik. Vyletel som z postele a zliezol dolu na prvé poschodie. V miestnosti sa svietilo. Alex ležala na posteli a cez zovreté bledé pery sa jej dral krik. Ashoka sedela pri nej a handrou jej utierala mokré čelo. Miestnosť páchla najhorkejšou príchuťou akú som kedy cítil. „Čo sa deje?" zhrozene som zo seba dostal. „Je odsúdená na boj so svojimi vnútornými démonmi. Tým, že nevie uniknúť z limba im musí čeliť. Je to ako byť zavretý v nočnej more bez možnosti úniku." Čelo sa mi zvraštilo a rukami som si pretrel tvár. Prišiel som k Alex. To moje chudunké stvorenie plakalo a ruky zatínalo do plachty. Sadol som si k nej a vytiahol som si ju k sebe do náručia. Akoby vycítila, že som to ja, schovala si hlavu do môjho pleca a ticho vzlykala. Držal som ju a hladil ju po vlasoch. Ashoka na nás nemo pozerala. „Ak môžete niečo urobiť..." zašepkal som zlomene. Premerala si ma pohľadom a pokynula mi nech Alex položím opäť na posteľ. Tá teraz dýchala pravidelnejšie a nevraštila čelo. Ashoka jej pritisla ruky na spánky a zavrela oči. Svetlá v izbe zablikali, Ashoka viac zvraštila čelo. Potom rýchlo ruky odsunula a zatvárila sa zničene. „Nevzdávaj sa, maličká..." šepkala k nej, „teraz to nesmieš vzdať." Keď som to počul, zviezol som sa na zem a chytil Alexinu ruku. „Divčatko moje," šveholil som tichým hlasom, „ak ma počuješ, nevzdávaj sa. Nie teraz. Za to čo sa stalo nemôžeš. Viem, že hľadáš odpustenie ale to môžeš nájsť len vtedy ak prestaneš zo všetkého viniť seba. Prosím, vráť sa mi, potrebujem ťa." Po tvári sa mi gúľali slzy. A odrazu sa stal zázrak. Svetlá v izbe zhasli. Alex zažiarila svetlom a naplnila ním celú miestnosť. Zatla zuby a vyzerala akoby na čosi tlačila. Potom povolila. Všetko bolo normálne. Pomaly pomaličky otvorila viečka. „Adam?" zachripela. „Tu som, moja, som tu." Vravel som jej zatiaľ čo som si zúrivo utieral slzy. „Čo sa stalo? Všetko ma bolí..." šepkala. „To nič, dievčatko moje, to bude dobré. Som tu, postarám sa o teba." „Bála som sa, Adam." Vzlykla. „Aj ja, láska moja. Aj ja som sa bál. Ale už je dobre, pšššt, neplač." Hladil som ju po vlasoch a usmieval sa cez nové slzy čo mi padali po tvári. Znova zavrela oči a oddala sa bezvedomiu. „Spi, kráska, spinkaj." Pobozkal som ju na čelo a odhrnul jej vlasy z tváre. „Toto sa nevidí len tak." Šepla Ashoka. „Toľko lásky v tak mladých ľuďoch." Zasmial som sa a utrel si slzy čo mi ešte ostali na tvári. „Je v bezvedomí. A bude ešte niekoľko dní. Ale to len pre to, že jej telo si potrebuje oddýchnuť." „Bohu vďaka." šepol som a pohladil som Alex po tvári. Bude žiť, to bolo to čo mi nateraz stačilo.

Ahojte, tak dnes vám dávam darček. Užite si čítanie. Venujem pre mňa veľmi špeciálnej osobe ktorá si toto hádam prečíta. Pekný zvyšok dňa.

Prepáčte za chyby.

Vaša Tayra222