100+2 Problems

3. Chapter

Pohľad Mia:

Tma, šero a nakoniec svetlo. Pripadalo mi to akoby som mala stále zavreté oči a aj tak som okolo seba pozorovala svetlo. Kde to dofrasa som?! pýtala som sa sama seba. Zrazu som si na všetko spomenula. Vlastne sa mi len matne vybavilo nejaké auto a potom mi v ušiach zaznel ten nepríjemný rachot z nárazu.

Pozrela som pred seba. Neviem prečo, niečo mi hovorilo aby som zdvihla hlavu a tak som aj urobila. Všetko čo som videla bola rozmazaná postava. Snažila som sa zaostriť ale nešlo to. Postava sa stále približovala až bola úplne blízko. Dotyčný bol síce blízko ale ja akoby som mala pred očami mikroténový sáčok, nevidela som kto to je ale keď prehovoril... Áno, bol to mužský hlas. Vedela som že ten hlas odniekiaľ poznám.

"Je to nebezpečné Mia. Dávaj si pozor!"

Čože? Čo je nebezpečné? Nechápem to... v hlave sa mi mihali myšlienky jedna za druhou. Chcela som vedieť kto to predo mnou stojí a pred čím ma varuje. Potom mi to došlo..

"Mám ťa rád sestrička." Povedal tesne pred tým než sa mi začal strácať.

Chcela som za nim kričať. Kričať z celej sily aby ma znovu neopúšťal, že to po druhýkrát nezvládnem no už bol preč.

Zase som upadla do tmy a pár sekúnd sa nič nemenilo. Onedlho som konečne cítila celé svoje telo. Chvíľu mi trvalo než som sa úplne spamätala a otvorila oči. Znovu ma oslepilo svetlo no tento krát iné. Pomaly sa v ňom začalo rysovať okno a neskôr keď som sa poobzerala, zistila som že som zrejme v nemocničnej izbe. Všimla som si že tu nie som sama...

Bol tu. ON. Bola som si viac než istá že je to on. Havranie vlasy a na tvári mierny úsmev. Niečo mi tu ale chýbalo... ach áno. Tie oči. Mal ich síce zavreté ale ja som aj tak vedela že sa tam skrývajú nádherné gaštanovohnedé oči, ktoré vo mne vyvolávali niečo veľmi zvláštne. Z môjho zamyslenia ma vytrhlo náhle kmitanie kľučky na dverách. Do izby vstúpil muž v bielom plášti. Oči mu padlo rovno na mňa. Prekvapene na mňa hľadel. Po chvíli sa len usmial.

"Vitajte späť slečna Montgomeryová." Chvíľu sa odmlčal. "Ako sa cítite?"

"Vlastne mi už bolo aj lepšie." Odpovedala som svoj pohľad venovala človeku na vedľajšej posteli.

"Keď sa prebudí, mali by ste mu poďakovať. Nie len že privolal záchranku na miesto vašej nehody ale daroval vám veľké množstvo krvi." Povedal doktor a potom som už len počula zabuchnutie dverí.

Prichytila som sa ako na neho opäť pozerám a až teraz mi to došlo. Zachránil mi život... a to v podstate už po druhýkrát.

"Ak na mňa budeš ešte chvíľu takto hľadieť, začnem sa červenať." len tak prehovoril so stále zavretými očami a jemne mu trhlo kútikom pier. Neviem či sa môj výraz tváre nejako zmenil ale sama seba som sa pýtala ako do riti vedel že ho sledujem?!

"P-prepáč, ja len..." chcela som rýchlo niečo trepnúť no on ma prerušil.

"V poriadku, som rád že si sa prebrala." Pri týchto slovách si rukou pretieral tvár a posadil sa. Pozrel sa na mňa a ja som konečne uvidela jeho oči. Vpíjal sa nimi do tých mojich a ja som sa nezmohla ani na jedno slovo. Nadýchla som sa aby som mu dostatočne vyjadrila svoju vďaku no do izby opäť niekto vstúpil.

"Mami!" podskočilo mi srdce keď som ju uvidela stáť vo dverách. Hneď sa ku mne rozbehla a hodila sa mi do náručia. Bradu mala podopretú o moju hlavu, ktorú si tlačila na svoju hruď.

"Mami neplač." Povedala som keď som zachytila jej vzlykanie.

"Vieš ako sme sa o teba báli? Už nás nikdy nesmieš takto vystrašiť. Rozumieš?" odtiahla sa odo mňa a presadala si na stoličku vedľa mojej postele. Všimla som si že za mamou napochodovali do izby aj Lisa a Kristen.

"Vážne Mia, toto nám už nerob." Ozvala sa Kris a už sedela na posteli vedľa mojich nôh.

"Ako ti je?" Lisa obišla celú posteľ a sadla si na druhú stranu.

"Už lepšie, práve som chcela..." obzrela som sa za Zaynom že mu konečne poďakujem no on tu nebol. Kedy dočerta zmizol?