Kapitola 8

38 5 0
                                    


Gabriela - dievča z noci, ktorej Henrieta pribehla na pomoc, zametala pred skromným domčekom kamenistý chodník. S rodinou vedú drobnú cukráreň a svoje vyhlásené cukrovinky chodievajú predávať na trhovisko na štvorcovom námestí. Aj dnes sú tam obaja jej rodičia a nechávajú si porúčať od najrôznejších zákazníkov a kupcov. 

Na okraji ulice si povšimla sedieť na zemi starého známeho. Išla ho slušne pozdraviť. Vľúdne ho oslovila: "Ahoj, Krištof." usmievala sa na neho. Jej oči sa tešili, že ho vidia. Chlapec sa trocha naľakal. Prudko sa na ňu otočil a bol by aj zutekal, keby to nebola ona. Gabriela sa zasmiala. "Vystrašila som ťa?" Prikrčila sa k nemu.

"A-áno. Trocha." priznal a už sa aj on usmieval. Hlasno si vydýchol a vstal zo zeme. Chvatne sa oprášil.

"Ty sa tu skrývaš? Prečo si taký strnulý a krčíš sa?" zaujímala sa s už o trocha vážnym a skúmavým pohľadom. Oči jej behali po jeho tvári a hľadali to, čo spôsobovalo ich zvedavosť.

"Ja..." liezlo z neho ako z chlpatej deky. Naklonil sa k nej a šepol jej do ucha, no ešte pred tým sa obzrel. "Okradol som včera opilca a ten na mňa zavolal stráž. Ak zistia, že som opäť kradol, tak som o hlavu kratší."

"Krištof!" vyľakala sa. Prikryla si ústa dlaňou. 

"Ja, ja viem..." zakoktal sa a pokračoval: "ja jednoducho musím, Gabriela. Ja nemám na výber. Cez deň nevyžobrem žiadnu almužnu a zadarmo ti najesť nedajú. Ani zima ich nepresvedčí pod strechu ma na chvíľu prichýliť." hovoril roztržito, nadychujúc sa v prostriedku slov.

"Ja by som ťa k nám pozvala, ale rodičia ti žiaľ nedôverujú. Si známym zlodejom. Boja sa, že by si nás okradol. Prepáč mi." riekla úzkostlivo.

"Neospravedlňuj sa. Nemáš k tomu dôvod a čiastočne si za to môžem ja sám. Ale teba by som neokradol. Si moja najlepšia kamarátka a myslím, že aj jediné dievča pod slnkom, čo mi vetu venuje." povedal jej paradoxne s úsmevom.

"Poď dovnútra. Moji rodičia predávajú na trhovisku. Uvarila som polievku. Ešte je teplá a nemám ju s kým zjesť." pozývala ho do maličkého príbytku. Posadila ho za stôl a priniesla mu polievky plný tanier.

Zodvihol hlavu od taniera. "Vonia úžasne, Gabriela. Ďakujem, moja. Nech sú k tebe ľudia rovnako dobrí ako ty ku mne. A nech ťa tá tvoja Belasá Luna statočne chráni." Pri poslednej vete sa Gabriela náramne začervenala ako zrelá čerešňa. A mierne sa ošila. 

"Vieš, včera večer ma znova napadol upír. Mám podozrenie, že to robí stále ten istý. Ale je to len pocit. Akoby mi nechcel dať pokoj. Možno sa mýlim. Neviem však ako vyzeral. V diaľke som začula kričať dievčenský hlas a potom som sa zobudila nadránom, keď ma Belasá Luna odnášala domov." zdelila mu novinku.

"Tí upíri ťa doslova milujú. Lenže mňa, decko z ulice si nik nepovšimne. Asi im za to ani nestojím. A upír na mňa nikdy nemá chuť." zamyslel sa nad touto skutočnosťou.

"Bývaš svedkom ich útokov?" zaujímala sa.

"Ani nie. Keby si ty vedela čomu inému a zaujímavejšiemu som ja svedkom! Vykrútila by si si krk." pozrel na ňu dôležito. " Viem kto, kde, s kým a ako v noci zahýba! Počujem snáď všetky hádky valiace sa z oblokov. Všetko možné aj nemožné. Často sa mi stáva, že som jediný, kto pomáha cudzincom nestratiť sa v tak veľkom mestečku. No, obrovské rozhodne nie je. Veľkosťou sa takému Larionu rovnať nemôže. Ale kto nepozná jeho uličky, do mihnutia oka sa stratí. A deti sa so mnou v lete hrávajú. Len moje deravé oblečenie vzbudzuje v ich rodičoch nedôveru. A potom majú hry  so mnou zakázané. Ale ja im nikdy neublížim... Strašne ma mrzí, že musím ľudí okrádať, len aby som prežil..." zosmutnel a naraz bol opäť plný energie. "Ozaj! Cyprištek ťa pozdravuje. Takto cezo mňa, lebo dnes má bača na salaši veľa práce a chce mu pomôcť. Ale aj tak ti stíha vyrobiť darček." načrtol záludne. Gabriele sa rozžiarila tvár.

"Cyprian? Darček?" začudovala sa. Zobrala Krištofovi dojedený tanier a odložila k špinavému riadu.

"Aj ja by som ti niečo na tie narodeniny dal, ale som na to ľavý. Ja som odborník na krádeže." povedal napoly previnilo a napoly pyšne.

"Ale veď mne celkom stačí, že sa mi ukážeš." mávla rukou a vrelo sa usmiala.

"Tak ja ti teda zaspievam. Tú tvoju!" buchol po stole päsťou. Objala ho a späť sa narovnala.

"A ja si zaspievam s tebou." dodala.

"Nie." odvrhol tento nápad tak razantne, že Gabriele zmizlo nadšenie z tváre. "Ty," postavil sa a kráčal k nej, "budeš tancovať s Belasou Lunou!" vypískol.

Zasmiala sa. "Ale kde. On sa neobjaví." pokrútila hlavou na znak nesúhlasu. Dobre vedela, že sa musí skrývať a že každé priblíženie sa k mestu a ľuďom je z jeho strany risk.

"Čoby nie. Vždy ti poslal pozdrav alebo sa na krátko objavil. Možnože tá láska nie je jednostranná." podpichol ju s úškrnom. Mierne sa jej uklonil, akoby bola kňažná a zberal sa preč.

"Kamže?" opýtala sa začudovaným tónom.

"Musím ísť niečo vyžobrať. Práca nepočká. Ale ja sa vrátim a prídem ťa pozdraviť! Opatruj sa!" kričal za sebou až zašiel za roh a Gabriela ostala na ulici trčať sama.

"Chudák Krištof..." hlesla.

Tam, kde sa čierna mieša s bielou...Where stories live. Discover now