Pravidlá hry

Stredisko

Alex

Precitla som. Po dlhom čase som si cítila celé telo a vedela som, že som plne pri vedomí. V miestnosti bolo prítmie, tmu rušila slabá lampa postavená na stole vedľa mojej hlavy. Párkrát som zaklipkala očami a rozohnala som posledné zvyšky mrákot. Pocítila som, že sa na mňa niekto díva. Až teraz som zaregistrovala osobu ktorá sedela vedľa mňa. Bola to žena. Bola dosť mladá, nemala viac ako tridsať. Musela to byť Ashoka. „Vitaj medzi živými." Povedala mi a usmiala sa. Tiež som sa na ňu usmiala. „Pomohli by ste mi vstať?" šepla som. Neodvážila som sa hovoriť nahlas. Atmsféra miesta mi akoby zväzovala jazyk. Vo vzduchu visela posvätná úcta a ja som ju nechcela narušiť. Len prikývla. Podala som jej ruku a ona ma pomaly vytiahla do sedu. Oprela ma o stenu a čakala čo sa bude diať. Trochu sa mi zatočila hlava ale ustála som to a opäť sa zadívala na Ashoku. „Si veľmi silná, Alexandra." Povedala. Pri mojom celom mene som sa trošku strhla. „ Prosím, stačí Alex." Ashoka sa usmiala a prikývla. „Bola si preč veľmi dlho. Báli sme sa, že už sa nevrátiš." „Ako dlho?" spýtala som sa s narastajúcimi obavami. „Štyri dni." Vydýchla Ashoka. Na moment som stratila reč. Bolo to naozaj dlho. „Ale prekonať prízraky minulosti sa nedá len tak. Je to náročné. Obzvlášť pre telepata." „Ako..." nedokončila som svoju otázku. „Ja som liečiteľka. Ak liečim ľudí s darom, zistím aký dar majú." Mlčala som. „Si najsilnejší telepat za veľmi dlhú dobu. To ako hazarduješ so životom sa mi veľmi nepozdáva." V jej hlase zaznela silná výčitka. „Môj život nie je cennejší ako životy iných..." šepla som. „Ale nie je ani menej cenný." Oponovala mi Ashoka. Na to som nemala čo povedať. „Adam s Lucasom spia hore. Ak chceš, choď ich zobudiť." „Nie, majú so mnou dosť problémov, len nech sa vyspia." Povedala som a pomaly som sa presunula ku kraju postele. Opatrne som spustila nohy na zem a pomaly sa na ne postavila. Išlo to lepšie ako som predpokladala. Spravila som pár pomalých krokov po izbe aby som rozpohybovala stuhnuté svaly. Ashoka sa postavila a sledovala ma. „Ide ti to výborne." Povedala mi s povzbudivým úsmevom. „Myslíte, že by som mohla na chvíľu zmiznúť a nadýchať sa čerstvého vzduchu?" spýtala som sa. „Len si vezmi kabát čo visí pri dverách, noci sú tu chladné." Prikývla som. Z vešiaka pri dverách som vzala kabát a pomaly prekĺzla von. Ovial ma chladný vzduch. Moje svaly okamžite pocítili túžbu po pohybe a tak som sa rozbehla uličkou ktorá bola osvetlená jedinou lampou stojacou na jej konci. Moje nohy ticho dopadali na popraskaný asfalt. Dobehla som pod lampu a vydýchla som. Nikde nikto nebol. Len ja a nekonečná noc. Domy tu v stredisku pripomínali obrovské kontajnery ktoré boli naukladané nad sebou. Všade sa týčili rebríky po ktorých sa dalo ľahko vyliezť až hore. Podišla som k jednému z nich. Uchopila som pevné kovové schodíky a začala sa driapať hore. Hore fúka príjemný vetrík. Chladná noc zívala prázdnotou. Z hora som mala celé stredisko ako na dlani. Všetky ulice smerovali k obrovskej sklenenej budove uprostred mesta. Z môjho príchodu sem som si pamätala pramálo. Auto, to viem. Potom si pamätám úzke uličky a rozhovor v aute. A potom nič. Byť v Stredisku bolo neuveriteľné. Ako splnený sen. No spomenula som si na Kate, ktorá ostala v dedine. Musíme ju sem dopraviť. Ale v hlave sa mi vybavila ešte jedna vec. Adam a Lucas sú na nože. Ako môže Adam tak žiarliť? Hádam mi neverí? Neverí mi, že ho ľúbim natoľko, že nikto iný u mňa nemá šancu? Trápila ma jeho nedôvera. Musím mu to nejako vysvetliť. Že pre mňa, nie je nikto iný ako on. Započula som za sebou kroky a prudko sa zvrtla. Stál tam Lucas. Znova som sa otočila. „Tak teda žiješ." Povedal keď mi zastal po boku. „Áno, žijem." „Som rád." Poznamenal. Tváril sa akoby sa nič nedialo ale vedela som, že je úprimne rád, že som v poriadku. Spoločne sme si sadli na okraj strechy a nohy prehodili cez okraj. Mysľou my preblesklo, že by ma mama istotne zabila. „Je zvláštne tu byť. Po toľkom čase..." zamyslela som sa nahlas. „Ako pre koho. Ja tu žijem celý život..." „Ale i tak je krásne byť doma, nie?" „To je." Prisvedčil mi. „Môj domov už asi neexistuje." Šepla som. Bolo to prvý raz, čo som sa zdôverila s mojimi úvahami niekomu inému. „Prečo?" „Netuším, čo urobili s našimi keď som odišla." „Pravdepodobne nič, možno im len vymazali pamäť aby si na teba nespomenuli." „Hej, vďaka, hneď mi je lepšie." „Predsa je len niekedy lepšie nevedieť." Pošepol Lucas a jeho slová ostali visieť v čiernej tme. Vedela som, že myslí na sestru. „Aká bola?" spýtala som sa. „Kto?" „Tvoja sestra." „Marry bola veľmi podobná tebe. Láskavá a dobrá ku všetkým. Bol som jej veľký brat. A vtedy keď som ju mal chrániť som zlyhal. Nikdy si to neodpustím. A pomstím ju, zaplatia mi za to." „Viem, že ťa to trápi ale myslíš, že je pomsta správna cesta?" Lucas bol ticho. „Ale je to na tebe. Nie som tu od toho aby som ti kázala." „Niekedy sa v noci budím s pocitom, že mi znova a znova umiera v rukách." Rukou som ho objala okolo ramien. „Netýraj sa tým." Šepla som mu. Aj on ma oblapil okolo ramien. „Alex, veľmi mi ju pripomínaš. Si ako jej chodiaca kópia. Preto som sám sebe sľúbil, že sa o teba postarám." „Lucas, si mi takmer ako brat. Chápem to." Obaja sme sa zasmiali nad absurdnosťou tejto situácie. Chladný vietor mi vmietol vlasy do tváre. Zastrčila som si ich za ucho a sledovala ako sa obzor farbí do ružova. „Bude ráno. Mali by sme sa vrátiť." Povedala som. Spoločne sme vstali a zliezli zo strechy. Svetlo sa šírilo ulicami a mesto sa prebúdzalo k životu. „Chcel by ťa vidieť David. Predseda mesta. Si tu celkom slávna osobnosť, dračica." Uškrnula som sa nad touto prezývkou. „Čo odo mňa chce?" Lucas len mykol plecami. Ani on sám nevedel. „Ale nemusíš sa báť, je to dobrý človek." Akoby som to už párkrát počula. Neviem prečo ale v mojej prítomnosti sa vždy z dobrých ľudí stali zlý ľudia. „Ale vezmi so sebou aj Adama." „A čo ty? Veľmi sa do toho nehrnieš." „Ak by si tam šla so mnou, Adam by si ma v ten deň spravil na večeru." Zamračila. Ich nevraživosť sa mi prestávala páčiť. „Dobre, tak vezmem Adama." Došli sme k Ashokinmu domu a ticho sme vkĺzli dnu. Ashoka stála pri malom sporáčiku ktorý stál v rohu miestnosti. Izbou sa niesla vôňa ovsenej kaše. Moje brucho sa jej hlasno dožadovalo. Na schodoch sa ozvali kroky a zjavil sa rozospatý Adam. Hneď ožil ako cítil vôňu dobrého jedla. Ashoka nás poslala do jedálne. Prešli sme do ďalšej izby ktorá bola oddelená od tej prvej závesom. Tam stál malý stôl a stoličky. Sadli sme si a čakali na Ashoku kým donesie jedlo. Prišlo mi to ako rodinné raňajky. Usmiala som sa pri spomienke na staré dobré časy. Len ďaleko v mysli mi bliklo, že tie sú dávno preč.

Ahojte, júlová časť je na svete. Hádam to nejak prežijete. Užite si čítanie. Odpustite mi chyby a preklepy. Prajem vám nádherné prázdniny.

Vaša Tayra222