100+2 Problems

4. Chapter

Pohľad Kristen:

Po tom ako Zayn s doktorom odišli som sa znova zviezla na stoličku, kde som sedela aj pred tým. Mama s Lisou niečo medzi sebou riešili a Louisovi niekto telefonoval tak sa s ospravedlnením niekam vytratil. A ja? Ja som tam len sedela so slzami v očiach a nepríčetne hľadela do steny oproti mne. Viem že doktor povedal, že Mia je z najhoršieho von, ale aj tak som sa o ňu bála. 

„Nechceš odtiaľto na chvíľu niekam vypadnúť?“ Ozval sa zrazu pri mne Louis a ja som naňho upriamila zrak.

„Ale ja...“

„Kým sa Mia preberie to môže ešte trvať a nemyslím si že by vás k nej pustili skôr. A ak by sa niečo zmenilo tak by ti mama, alebo teta zavolali.“

„Fajn.“ Povzdychla som si a vstala. „A kam pôjdeme?“

„Tak veľa možností tu nie je.. Čo tak zájsť do bufetu na kávu?“ Navrhol a ja som prikývla. Mame som len v skratke povedala kam idem a potom sme sa s Louisom pobrali na prízemie do nemocničného bufetu. 

„Čo si dáš?“ Spýtal sa ma Loui, keď sme sa dostali na radu.

„Len colu. Ale ja si to zaplatím.“

„Tak to ani náhodou. Chceš aby som sa urazil? Pozívam ťa.“ Usmial sa a ja som si povzdychla. „Tak čo si dáš? Colu a?“

„Len colu.“ Hlesla som a Loui sa otočil k predavačke za pultom.

„Dva krát colu a dva čokoládové muffiny.“ Povedal jej s úsmevom a ona mu hneď jeho objednávku podala. Loui zaplatil a spolu sme si išli sadnúť ku voľnému stolu. 

„Nebudete mať so Zaynom problémy, že ste tu?“ Spýtala som sa po chvíľke ticha a Loui na mňa s úsmevom pozrel.

„Dnes máme voľno takže by problém nemal byť. A potom, volal som s Liamom a ten mi sľúbil že nám sem pošle nejakých ľudí aby sme sa odtiaľto mohli v pohode dostať ak by nás tu vysliedili faninky a novinári.“

„Aha.“ Prikývla som a napila sa zo svojej vody.

„Povedz mi niečo o sebe.“

„Čo by si chcel vedieť?“

„Hmm neviem. Všetko?“

„Všetko?“ Zasmiala som sa nad tým a on prikývol. „To je na dlho. A nemyslím si že by ťa to všetko zaujímalo.“

„Mňa to ale náhodou zaujíma... A času máme dosť.“ Mykol plecom a stále sa na mňa usmieval.

„Hm tak fajn. Tak kde začať?“

„Tak napríklad odkiaľ pochádzaš? Neprídeš mi ako niekto odtiaľto.“

„Narodila som sa tu v Londýne, ale keď som mala desať presťahovali sme sa do New Yorku. Naši sa síce po dvoch rokoch rozviedli a otec odišiel, ale ja s Miou sme tam zostali s mamou.“

„Ten rozvod vašich rodičov ma mrzí...“

„To je v pohode.“ Pokrútila som hlavou a slabo sa usmiala.

„A čo súrodenci? Máš len jednu sestru?“ Vyzvedal ďalej a ja som pri spomienke na Marka znova zosmutnela.

„Hej mám len Miu.“ Povedala som trochu skleslo a znova sa napila svojej coly.

„A kto bol ten čo si na chodbe spomínala, že si oň prišla?“

„No ja....“ Zrazu mi úplne vyschlo v krku a vôbec som nevedela čo povedať. „Ja.. prepáč Loui, ale nechcem sa o tomto baviť.“ Povedala som sklesnuto a sklopila zrak na svoje ruky.