Nový začiatok

22. Nový strážca a male prekvapko

Na konci dňa som skončila v lese u tôni s neznámym upírom, ktorý neustále sleduje moje kroky. Chcem o ňom niečo vedieť. „O čom sa chceš porozprávať?“ prelomil ticho a ja som trochu spanikarila. „No... Ja... Tvoje meno a vek mi asi nepovieš, že?“ „Nemôžeš vedieť kto som.“ „A tvoj vek?“ „No... Ehem... Mám... 17.“ „A reálny vek?“ „Na čo ti to je?!“ Pravdu povediac absolútne na nič. „Nie je tu aspoň niečo čo by si mi mohol o sebe povedať?“ Šibalsky sa zasmial, objal ma okolo pásu a položil si hlavu na moje rameno. „Prečo sa o mňa tak zaujímaš?“  Celá som sčervenela a na chvíľu mi prestal pracovať procesor.

Keď som sa spamätala, hrozne som začala koktať. „J-ja... l-l-len chcem vedieť niečo... o bytosti, ktorá ma všade špehuje.“ „Bytosť? Tak ma chceš volať?“ Jasne som pocula, ako ide umrieť od smiechu. „Tak ako ťa mám pot volať?!“ „A čo tak napríklad.... anonym.“ „Myslíš, že si vtipný?“ „Hej no.“ Pomaly ale iste mi začína liezť na nervy. „Všetci ma volajú to, ono, monštrum alebo tam ten. Môžeš ma volať ako chceš, aj tak na Tom nezáleží.“ „A čo tak Sato.“ „Ty máš ale predstavivosť. Musím ísť, daj si na ceste domov pozor.“ povedal a zmizol.

Vrátila som sa domov a Lyla si nemohla pomôcť, aby si začala robiť srandu. „Sato? Vážne? Nemohla si vymyslieť niečo lepšie? Napríklad rovno Satan.“ „To nie je ani vtipné.“ „Tak mi došli baterky. Pôjdem už spať. Dobrú.“ Lyla odišla do jednej z izieb a ja s Felemínou sme sa zatvorili do knižnice. Pred tým s si ešte dala rýchlu sprchu a prezliekla som sa do pyžama. V knižnici ani si zas vzala knihu, v ktorej boli všetky klany a mená upírov. Chcem vedieť viac. Hlavne to, kto je v skutočnosti Sato.
Strávila som pár hodín nad knihami a snažila som sa nájsť niečo užitočné. Nakoniec som aj tak zaspala.

Ráno som sa výnimočne zobudila sama, no nebola som prvá. Keď som prišla do kuchyne, Lyla ma už vítala s raňajkami. „Dobré ráno. Dneska si na nohách nejak skoro.“ „Moc som nespala. Kde je Felemína?“  „Tu.“ v perfektnom načasovaní sa k nám pripojila u stolu.
Bolo nezvyčajne ticho. Som za to aj celkom rada, celú dobu som rozmýšľala, ako o Satovi zistiť viac.

Pomaly som sa pripravovala do skoly, no v tom som počula ránu do okna. Pribehla som k Felemíne a Lyle, aby som vedela čo sa deje. Vyšli sme von a našli sme na zemi orla s poranením krídlom. (Kde sa tu nabral orol?!)
„Ahoj maličký. Ako si sa sem dostal?“ Vzala som ho do vnútra, kde som ošetrila krídlo. Kým som to dokončila, čas plynul a nakoniec som prišla na hodinu neskoro.
So mnou v škole bola Felemína a Lyla zostala doma, aby si ten orol neublížil.

V škole nám páni učiteľka povedala podrobnosti o našom výlete do prírody. „Verím, že sa už všetci tešíte na deň kedy pôjdeme kempovať. Pôjdeme nabudúci týždeň v stredu a príchod sa očakáva v sobotu ráno. Podrobnosti vám poviem zajtra a teraz sa už pustíme do učiva “

Doma.
Lyla:

Potom, ako Zoe a Lyla odišli do školy, ja som mala za úlohu sa postarať o orla. „Si divný. Ako sa voláš?“ „Felix.“ Keď som to počula, okamžite som od neho odskočila a pozerala sa naň ako na zjavenie. „Č-čo si to povedal?“ „Prepáč za moje spôsoby. Volám sa Felix a som strážca.“ „To vysvetľuje absolútne nič. Komu patríš?“ „Mám zakázané to hovoriť a už vôbec nie niekomu, kto je spojený so Zoe.“ „Takže Satovi.“ „Sato? Tak ho voláte?“ „Čo tu robíš, nemal by si byť so svojím pánom?“ „Mal, ale rozhodol som sa preletieť a nejak som nepozeral pred seba.“ „Môžeš lietať?“ „Zatiaľ nie, ale uzdravím sa raz-dva.“ Oddychla som si a mierila som si svoju cestu do kuchyne. „Potrebuješ niečo?“ „Pokiaľ viem tak nie.“ Odišla som do kuchyne a všimla som si, že prší. Mám rada daždivé dni a myslím, že Zoe tiež. Chudák Felemína. Je to vták pokrytý plameňmi, takže dážď nemá moc v láske. Urobila som si čaj a vrátila som sa za Felixom do horného poschodia, kde som si sadla na okno a užívala si dážď, pokoj a malú debatu.

V škole.
Zoe:
Hodiny boli strašne nudné. Zdalo sa mi, že tam som už večnosť. Keď som si už začala myslieť, že sa tam unudím k smrti, začalo pršať, a tak som si krátila čas sledovaním malých kvapiek dažďa, padajúce na okno, zem a malú záhradu, ktorú som videla v diaľke. Veľa ľudí to o mne nevie ale som introvert a neviem ako u ostatných ale mne daždivé dni prídu upokojujúce. Vďaka tomu som ani nežmurkla a hodina bola u konca.

Áno mám rada dážď ale až keď sme museli odísť zo školy, som si uvedomila, že nemám dáždnik. Pribehla som pod najbližšiu strechu, kde som chcela zavolať Lyle, no mám vo zvyku sa rozprávať sama so sebou. „Úžasné. Jediná vec, ktorú som mala urobiť a ja toho nie som schopná.“ Povzdychla som si a o chvíľu na to som počula tichý smiech. Otočila som sa a zareagovala som na tú osobu. „Prepáč Henry, nevšimla som si ťa.“ „V poriadku ale moje meno nie je Henry.“ Chcela som sa ho na to opýtať, no v tomto naňho začal niekto kričať. „HARRY!“ „To ti ale trvalo.“ „Zoe, už poznáš moje dvojča.“ spýtal sa ma Henry s úsmevom. A ja som mu s prekvapeným výrazom odpovedala: „Dvojča?!“ „Tak hádam, že ešte nie. Zoe toto je moje dvojča Harry. Harry moja kamarátka Zoe.“ „Takže toto je tá kráska, ktorú stále spomínaš?“ „Harry!“ Nemohla som si pomôcť a začala som sa smiať. „Rada ťa spoznávam.“ „Potešenie na mojej strane.“ „Zoe, zabudla si si dáždnik?“ „Áno, práve som chcela zavolať kamarátke.“ „V tom prípade... Prosím.“ natiahol ku mne ruku s dáždnikom. „To nemusíš.“ „Trvám na tom.“ vložil mi dáždnik do ruky a s Harrym sa pripravili na odchod. „Maj sa Zoe.“ „Rád som ťa stretol.“ Usmiala som sa a vybrala som sa na cestu domov.

Ahoj. Ospravedlňujeme sa za to, že už mesiac nebola nová kapitola. Máme prázdniny, a tak som robila iné veci a buď sa mi nechcelo písať, alebo ma kamoška ťahala von. (Pozdravujem ťa.) Už je polovica našich prázdnin za nami (wow, skoro si si to uvedomila) a ja dúfam, že ste si ju užili, a že si druhu polku užijete tiež na plno. Taktiež dúfam, že sa vám nová kapitola páčila a budem rada za každé ohlasi. Uvidíme sa nabudúce.