When Dreams Came True

[ The London Story ]

Na začiatok by som chcela poznamenať, že tento príbeh venujem mojej super kamarátke Simonke (69mrsmalik69), ktorá píše uplne super stories a tak trochu ma na toto ona nahovorila a preto je aj súčasťou tohto príbehu. ENJOY ^_^

"Už zajtra, zajtra ideme do Londýna!! Fú Sima, ja tomu nemôžem uverííííť" kričala mi Sima do telefonu, ktorý som mala od ucha pekných 10 centimetrov. 

"Ani ja." povedala som jej a odchlipkávala si z kávy. Simin sen už od našich trinástich bol ísť do Londýna a na koncert One Direction. Vkuse mi s tým pílila uši, ako pôjde na osemnástku tam, stretne ich a splní si sen. Dali sme si na malíček, že tam pôjdeme spolu, nech sa deje, čo sa deje. Takže teraz sme sa už dočkali a dňa 25.septembra (zajtra) , letíme samé dve na veľký dvojtýždňový výlet. Áno dvoj a hlavne preto, lebo ideme bývať k jednej mojej vzdialenej rodine starých rodičov. Vlastnia veľký štvorizbový byt v centre Londýna  a sami sa ponúkli, že môžme bývať u nich. 

"Odlet máme o 10:00 a keďže potrebujeme byť na letisku 2 hodiny pred odletom, tak o 7:20 som u teba" ešteže sme tu len z okolia. Už teraz mám cestovnú horúčku a pravdepodobne si moc nepospím, takže si neviem predstaviť, ako by som vstávala ešte skôršie.

"Dobre. To by som mohla nejako prežiť. Nezabudni si pas prosím a letenku."

"Ja? Kdežeee..." no veď práve.. pomyslela som si.

"Čau moja" zavesila som jej aby som sa  ďalej mohla venovať mojej rozčítanej knihe. 

****ďaľší deň****

Pípajúci budík mi halasito vyzváňal pri ušiach. Myslela som, že ho rozbijem. Vstala som, bežala si urobiť rannú hygienu, prečesala si roztrapatené vlasy, uplna si ich do copu, dala si trochu make- upu a konečne som si mohla ísť vyberať, čo na seba. Väčšinou to býva strašná dilema, ale keďže momentálne vonku prší a Londýn je sychravé a trošku chladnejšie miesto, vezmem si obyčajné tmavé rifle s bľúzkou.

Mama behala okolo mňa ako zmyslov zbavená, kontrolovala, či mám všetko pobalené, ako vyzerám a dávala mi dobré rady do života, nech sa tam nezoznamujem s cudzími chlapmi a bla bla bla. A ešte mi dala takú krutú poznámočku, že keď idú 2 Simony do sveta, to nemôže dopadnúť bohvieako dobre, že nech si ju neželám, ak prídem domov tehotná. Áno mami, tak určiteee...Odvetila som jej na to milé DIKY. Mám pozdravovať pra neviem koho, som rada, že budem mať kde spať, moc ma netrápi, aký rodinný vzťah je alebo nie je medzi nami a nimi. Presne o 7:25 mi zazvonil Simča u dverách a ja z ťažkým kufrom som sa trepala sama ku dverám, zatiaľ čo mi mama balila bagety.

"Vieš o tom, že do lietadla si nesmiem brať vlastné jedlo, však?" och..

"Zješ to po ceste.. nepôjdeš tam predsa hladná"

"Nechcem aby mi bolo zle. Takto ráno mi nič nechutí." to predsa vedela.

Ale samozrejme, ako poslušná dcérka, som si to aj tak musela vziať. Pri dverách stála vysmiata Simča od ucha uchu a ukazovala na taxík za ňou.

"Pomôžem ti s tým kufrom" povedala a pomohla mi ho odvliecť do kufra auta.

"Päť minút meškáš" doberala som si ju.

"Vieš ako, rodičia sa nevedeli rozlúčiť s ich najlepšiou dcérkou" zasmiala som sa.

"Veď ty si ich jediná dcérka.." 

"Pšt" zahriakla ma.

Otec nečakane vstal z postele aby sa rozlúčil so svojou dcérkou, dal mi pusu na líce a poprial nám šťastnú cestu. Kým sme odchádzali z Lamaču, stihla som zjesť maminu bagetu, nechcela som ju vyhodiť do koša.