Miestnosti bez ľudí,
steny bez duše,
holé múry čakajúce
na radosť a smiech,
ktorý nikdy nepríde.
Nikdy viac.
Brečtan ako jedovatý had
objíma dom
a dusí a dusí a dusí
a nepúšťa.
Rakva bez tela
zíva prázdnotou
a vône zabudnutia
nahrádza pach času.
Dom jedenkrát nazývaný domov
sa drmolí a čaká,
a čaká a čaká a čaká
a chradne,
starec bez lásky,
skomiera,
a na popraskaných parketách,
valčík stratených duší,
a nad vyhasnutým kozubom
čiernobiela fotografia,
štrbavý úsmev, vrkoče,
brečtan okolo krku.
YOU ARE READING
Per aspera ad astra
PoetryJe možné hľadieť na hviezdy a nestratiť sa v nich? Je možné dýchať a zadusiť sa? Je možné premýšľať nad nemožným? Je možné písať zbierku básní, úplne náhodných? ...otvorte a posúďte sami... Dokončené: 07.03.2021
