Kvapky Dažďa

~1~

,,A mám to!!" zakričala Zara a s veľkým úsmevom na tvári prišla s papierom, na ktorom bola nakreslená príroda, zvieratá a obloha.
,,Splnila si všetky body, ktoré som ti dala?" podozrievavo som sa spýtala a usmiala sa. Zara sa zamračila a papier mi pritisla k tvári.
,,Zara!" vykríkla som a začala sa smiať, síce som nič nevidela, ale vedela som, že sa snaží držať smiech. Po chvíli mi ho zložila s tváre a rukou, čo nedržala papier si zakrývala ústa, aby nebolo vidno, že sa smeje.

,,Hej, tak ty takto?" povedala som a začala ju štekliť. ,,Nieee! P-prestaň!!" koktala a hlasno sa smiala. Po chvíli som prestala a silno ju objala.
,,Niee! T-ter...az ma...udusíš," dostala zo seba a snažila sa vymaniť z môjho objatia. Na parapentnú dosku okna sa začalo ozývať slabé cinkanie dažďa. Šedú oblohu preťal mohutný blesk, ktorý na sekundu ožiaril celú miestnosť.
,,Zas prší," sklamane podišla k oknu a sadla si na veľkú parapetnú dosku. Znudene sa pozerala, ako jednotlivé kvapky dažďa padajú na zem.
,,Aj zem potrebuje piť," odpovedala som jej. Zara nepočúvala a naďalej sa pozerala von oknom. Podišla som k nej a podala jej veľkú, čiernu, hrubú deku, aby sa prikrila.

,,Není mi zima," odvetila a odsunula deku ďalej, pokrútila som hlavou a položila deku na posteľ.
,,Ja viem, že si smutná že prší, no nedá sa nič robiť," pousmiala som sa a pohladila ju po tvári, zrak som presmerovala k oknu, cez ktoré nebolo skoro nič vidno, kvôli hustému dažďu. Neďaleko od nás udrel blesk, Zara sa zľakla a pritisla sa ku mne.
,,Neboj, to bol len hrom, zvuk, keď udrie blesk, čím bližšie ku nám udrie blesk, tým hlasnejší je hrom," vysvetlila som a zobrala deku, ktorá ležala na posteli. Prikrila som ju a nechala pri okne pozerať sa na búrku.

Prišla som do kuchyne a začala robiť náš obľúbený ovocný čaj, vonka to vyzeralo, akoby sa blížil koniec sveta, ale my v Londíne sme nato zvyknutí. Chvíľu som počkala, kým sa dorobí, potom ho naliala do šálky a odniesla Zare.

,,Tak, čo? Ešte stále neprestalo pršať?" Zara pokrútila hlavou, podala som jej šálku a sadla si vedľa nej. Hneď si chlipla z čaju a usmiala sa.
,,Hmm, ako teda pôjdem do práce? Dneska mám ešte to dôležité stretnutie so šéfkou," mrmlala som si popod nos. Zara zachytila pasáž, keď som sa seba pýtala, ako pôjdem do práce. Na tvári sa jej zjavil veľký úsmev.

,,Takže kvôli búrke nepôjdeš do práce?? Od teraz milujem búrky!" skríkla a objala ma. Nad jej slovami som sa musela zasmiať a objatie som opätovala.
,,Nie, dneska mám dôležité stretnutie, pani Smithová ťa bude strážiť," odpovedala som, jej zmizol úsmev z tváre a odtiahla sa.
,,Zas pani Smithová? To bude nudáá...stále hovorí tie isté príbehy, a keď jej poviem, že som to počula, tvári sa že ma nepočuje a hovorí ďalej," smutne pozerala von oknom na pomaly ustávajúcu búrku.

,,To nie je jej chyba drobec, má už 96 rokov a nepamätá si, čo ti hovorila a čo nie," vysvetlila som jej a upravila strapaté vlásky, ktoré jej neustále padali do tváre.
,,Hej...lenže aspoň by sa nemusela tváriť, že ma nepočuje," pripomenula mi a šálku s čajom položila na nočný stolík. Na jej výraze bolo vidno sklamanie a smútok. To ma najviac štvalo, nedokážem si nájsť prácu, ktorá by vyhovovala mne aj Zare.