Nový začiatok

25. Zástava srdca

„Trochu rušíš, Henry.“ „Čo si myslíš, že robíš?!!“ zakričal Henry na Harryho, odstrčil ho odomňa a objal ma. Cítila som, ako ma svojími svalnatými rukami tiskol na svoje vypracované telo. Mojou hlavou som mala položenú na jeho hrudi. Trochu som sčervenela, ale snažila som sa spamätať a vnímať ich rozhovor. „Veď sme len mali chvíľu. Nemal si byť u otca?“ „To nie je tvoja vec! Prečo ste tu!? Spolu a čo to robíš?!!“ „Ako čo to vyzerá, že asi tak robím?“ Cítila som, že sa Henry naštval. Upevnil svoje zovretie tak, že som sa nemohla ani pohnúť a navzájom sa prebodávali pohľadmi. „Toto si vybavíme neskôr!“ povedal, vzal ma za ruku a odtiahol ma preč.

„Henry, spomaľ. Nestačím ti.“ Švihol rukou a zas som bola na stene. „Prečo si s ním bola?!“ „J-ja...“ Výslovne som ti povedal, aby si sa od neho držala ďalej!“ „Henry, môžeš sa upokojiť? Desíš ma.“ Z hlboka sa nadýchol a sklonil hlavu. *Šeptom:*„Prepáč za žiarlivosť.“ „Čo si povedal?“ „Nič dôležité. Asi si z toho unavená. Mám ťa odviezť domov?“ „Nie ja.... Asi sa potrebujem prejsť. Alebo...“ „...si vyčistiť hlavu?“ Prikívla som. „Chceš aby som išiel s tebou?“ „Mohol by si?“ Usmial sa a odišli sme smerom k parku.

„Si v poriadku?“ „Mhm. Len som trochu zamyslená.“ Prechádzali sme sa po parku, asi okolo 23. hodine. Chladný vietor pohyboval vetvami stromov a sfúkaval jesenné lístie. Henry si vyzliekol košeľu a prehodil ju cez moje ramená. „Nie že prechladneš.“ „To nemusíš a nie som malá.“ „Aj tak si ju nechaj. Je chladno a...“ „Ak sa chceš ospravedlniť za Harryho, tak ťa už teraz zastavím.“ „Prečo si s ním išla? Dokonca aj potom čo si zistila, čo je zač.“ „Nechcela som veriť, že je vážne taký.“ „Ale on je vážne taký.“ „Prečo ti to tak vadí?“ „Pretože ja ťa..... Ehem. Pretože viem akú má povahu a nechcem aby ťa zatiahol do nejakých problémov.“ „Ja som vďačná, že sa o mňa staráš, ale nemáš dôvod to robiť.“ „Mám svoje dôvody.“ „Napríklad.“ „Napríklad ja.... si myslím, že si mala ťažký deň. Vezmem ťa domov.“

A tak sme rýchlim krokom prišli, už bezslovne, pred môj dom. „Dobrú Zoe.“ Chcel sa otočiť a odísť, no ja som ho zastavila. „Henry. Ďakujem za dnešok. Vieš ako zachrániť večer.“ „Zoe, ak sa budeš chcieť nabudúce zabaviť, tak asi zavolaj dievčatám. Bude to istejšie a zábavnejšie.“ „Budem na to myslieť.“ Až teraz som si všimla, ako blízko sme u seba. Trochu s sklonil, jednou rukou chytil moje červené líce, druhou ma objal okolo pásu a dal mi malý bozk na pery. „Dobrú noc Zoe.“ povedal a odišiel. Ja som prekvapene, so zatajeným dychom a búchajúcim srdcom, chvíľu stala pred dverami, kým neprišla Lyla a nezatiahľa má dovnútra.
Po pár minútach začal výsluch a ja som sa mala chuť vytratiť skôr, ako začnú ísť až moc do hĺbky. Bolo niečo málo pred polnocou, takže som to nemusela trpieť tak dlho. Keď zaspali, bola som ešte hore. Nemohla som spať, stále som myslela na to čo sa dneska stalo. Postavila som sa na nohy a rozhodla som sa, že si pôjde prečistiť hlavu k tôni.

Vždy keď k nej prídem, dostanem hrejivý pocit bezpečia a úľavy. Stalo sa to tu mojím miestom na relax. Viem, že tu nájdem tak maximálne jednu osobu, na ktorej prítomnosť som si už tak nejak zvykla. Cez deň sa tu môžem kochať prírodou. Kvetmi, ktoré svojou pestrosťou roztancujú celý les. No v noci môžem sledovať mesačný svit, ktorý sa odráža od hladiny vody a jasné hviezdy na nočnej oblohe, žiariace v korunách stromov.

Sadla som si pod najbližší strom a zamyslenie som pozerala na odraz mesiaca. „Už si niekedy mal takú dilemu, že si nevedel čo urobiť a ako sa cítiť?“ vyhrala som, keď som pocítila jeho prítomnosť. „Chápem, že ťa to trápi a nemôžeš spať, ale vážne si v tejto hodine musela prísť tu?“ Počula som, ako sa oprel na druhej strane stromu a napomína ma vystrašeným tónom. „Znieš neisto. To sa ti niečo stalo alebo sa tak o mňa bojíš?“ Neodpovedal no ja som bola schopná počuť každý jeho krok. Prešiel okolo stromu a sadol si vedľa mňa. Prekvapene som otočila hlavu no skôr ako som ho mala šancu vidieť, mi rukou prekryl oči a druhou rukou si ma k sebe pritiahol bližšie a moju hlavu položil na svoje rameno.

„Čo to robíš?“ nechápavo som sa ozvala a snažila si dať jeho ruku z mojej tváre. „Keď to zistím, dám ti vedieť.“ Stále znel veľmi neisto. Akoby pochyboval. „Si v poriadku? Tvoj ton hlasu má celkom desí.“ „Prečo?“ „Vždy znieš tak nabito a sebaisto. Čo sa stalo?“ „Len som mal hádku s otcom. Je to vodca nášho hejna, a tak asi chce, aby som sa pred ním klaniaľ ako ostatný.“ povedal potichu s naštvaným hlasom a ešte viac si ma k sebe pritiahol. Neviem, či by som sa ho na to mala vypytovať viac no zvedavosť mi nedala. S každou jeho odpoveďou, ma k sebe viac a viac tlačil, až mi prestala tiecť krv do rúk a začalo sa mi ťažšie dýchať. „Mohol.... by si.... ma pustiť? Nemôžem..... dýchať.“ prerývano som ho začala prosiť, až po chvíli uvoľnil svoje zovretie. „Prepáč. Mala by si už ísť. Môže sa ti niečo stat.“ „Veď som s tebou. Čo by sa mi asi mohlo stať?“ „Už si zabudla na tu patrí? Bol som tam a aj tak som nebol schopný ťa ochrániť.“ „Ale veď si ma zachránil.“ „To je to, čo si myslíš?“

Ahojte. Dúfam, že sa vám nová kapitola páčila. Ospravedlňujem sa, že vychádza neskôr, ale ochorela som a v nedeľu som už nemala náladu ani silu ju dokončiť. Trochu som sa pohrala s citmi a vzťahmi postáv. Dúfam, že už máte svojho favorita, ktorý by mal skončiť so Zoe. Budem rada ak mi vaše shippi napíšete do komentárov a teším sa na nabudúce.

-ZoeFlake