All the stars [ᵐʸᵍ•ᵖʲᵐ]

⭐second⭐

✴✴✴

Je zaujímavé ako sa ľudia snažia silou mocou pomôcť človeku, o ktorom si myslia, že tú pomoc potrebuje. V mnohých prípadoch sú presvedčení o tom, že ten dotyčný trpí depresiou zo samoty alebo strachom z choroby, zo straty, niekedy zo smrti. Zväzujú ho ostrým lanom a čo najsilnejšie ťahajú k sebe, lebo sa boja, že ho stratia. Boja sa, že keď ho nebudú pevne držať tak im uletí, zatúla sa a navždy zmizne. Toto všetko robia proti jeho vôli a nikdy im nenapadne to podstatné a to je, že to ten človek vôbec nemusí chcieť. Nikdy to však nezistia, pretože sa nespýtajú. Nie je to tak, že by sa s ním nerozprávali, to nie, len sa nepýtajú na to dôležité. Každodenné otázky typu, či ho niečo bolí a či si vzal lieky, nie sú tie, na ktoré by im chcel odpovedať. Prečo sa nikdy neopýtajú na to, či mu vadí, keď sa naňho všetci dívajú ako na niekoho menejcenného? Či mu vadí, keď sa ho ľudia stránia len preto, že sa boja, že mu ublížia alebo, že ich nedajbože nakazí? Že ho každý ľutuje? Že ho opúšťajú zo strachu, že on opustí ich?

Nikdy som nepatril medzi tých, ktorí od druhých niečo potrebovali. Bol som samostatný a nenáročný. Nežiadal som nikoho o nič, mal som všetko, čo som potreboval a nič viac mi nebolo treba. Tak ako spieva Chris Martin zo skupiny Coldplay, čo máš z toho, že dostaneš všetko, čo chceš, keď to nepotrebuješ?

Od našich som nechcel pomoc ani odkedy som ochorel. Keď sa niekedy zobudím v noci na to, že mi je zle, nekričím na otca ani na mamu, aby išli za mnou a držali ma za ruku, kým budem zvracať. Všetko ma bolí, občas mi je do plaču, no nikdy za nimi nejdem, aby som im to povedal. Nejde o to, že by som im nedôveroval, jednoducho nechcem. Nechcem sa s niekým rozprávať o mojich pocitoch a o mojom strachu. Takisto nestojím o ich pomoc.

Možno to znie nevďačne a hnusne, no je to tak. Nechcem, aby mi pomáhali. Celý posledný rok som sa skrýval v bezpečí svojho domova. Predstavoval pre mňa hrad, ako býva v rozprávkach, len s tým rozdielom, že v tomto hrade nečaká krásna princezná na svojho chrabrého princa, ale obýva ho chorý chlapec, ktorý nechce nič viac, iba svätý pokoj.

,,Neboj sa, bude to fajn.'' prihovorí sa mi otec, na chvíľu tak odtrhujúc zrak z vozovky. Jednou rukou zviera volant a tú druhú má ležérne položenú na stehne. Tvár mu zdobí malý úsmev.

Bol by som oveľa radšej keby sa neusmieval práve preto, že ma konečne dostali do skupiny podobne chorých a zúfalých ľudí ako som ja, ale kvôli niečomu inému. Kľudne nech je to aj úplná hlúposť, len nech to nie je to.

Keď mu neodpovedám, vzdá to. Vie, že to nemá cenu. Som až príliš hĺbavý typ na konverzovanie.

Vyzriem z okna. Dnes vonku svieti slnko, je to zmena oproti tým zamračeným dňom. Musím však uznať, že tie mám oveľa radšej. Blíži sa jar vďaka čomu už stromy nevyzerajú ako premrznutí nudisti, ale teraz sú ich koruny plné zeleného lístia.

Otec odbočí na menšie parkovisko pri vysokej dobovej budove. Pristihnem sa pri tom ako v duchu prosím, aby to nebol kostol. Nepatrím totižto k veriacim ľuďom, som jednoducho povedané ateista.

Zastaví a vypne motor. ,,A sme tu.'' otočí sa na mňa. Podľa toho, že má na sebe iba staré tepláky a ošúchanú koženú bundu hnedej farby usúdim, že so mnou dovnútra asi nepôjde.

Mám chuť sa zvrtnúť, otvoriť dvere a utiecť z auta, čo najďalej to ide, no viem, že na to nemám silu a ani energiu.