Tam, kde sa čierna mieša s bielou...

Kapitola 12

"Prajete si?" hlesla Oxana ako tak potichučky vchádzala do pánovej pracovne. Od dverí sa priveľmi nevzdialila a nechala ich len privreté.

"Zatvor, Oxana. Mám na teba otázku." prehovoril na ňu ešte stále pohrúžený do svojej roboty. Hlavu mal sklonenú nad akýmsi starším papierom popísaným čiernym atramentom. Študoval ho sústredene. Pôsobil pri tom mierne znepokojivo. Keď Oxana predstúpila pred jeho stôl, zodvihol hlavu a papier si viac nevšímal. Odsunul sa od stola, pomaly vstal a obišiel ho, aby mohol byť Oxane zoči voči.

Zhlboka sa nadýchla. Nemala ani poňatia, čo je vo veci. S miernou nervozitou očakávala otázku. Čo by sa jej chcel len spýtať? Nespomínala si, že by niečo urobila či niečo chcela. Alebo sa to dozvedel?

"Oxana," začal a v rýchlosti si premyslel, čo povie ďalej. "Tak ty si sa rozhodla odísť? Vtedy si húževnato tvrdila, že sa z tohto domu nepohneš. Zaujímalo by ma prečo tak náhle. Ak mi to, samozrejme, chceš vysvetliť. Máš to tu veľmi rada. Či tvoje city k tomuto zámočku už ochladli? Priznám sa, táto novinka ma zaskočila. Povedal mi to Havier. Spozoroval to na tebe a potom si svoje podozrenia overil. No radšej by som sa to dozvedel od teba. Osobne. A nie cez sluhu. Odísť bez slova sa jednoducho nepatrí."

Takže to už vie. Povedala si pre seba. Povzdychla si a ostala mlčať. Zamyslene pohliadla na zem. Iba na okamih. Potom opäť zodvihla zrak. Nevoľky sa zatvárila. Do vysvetľovania sa veru nehrnula. Rozmýšľajúc čo mu povie sa rozrozprávala: "Je to pre mňa ťažké. Uvažovala som nad tým už dlhší čas. Naozaj to tu mám rada. Čo rada! Ja to tu milujem. To mi verte." dušovala sa.

"Tak čo ťa prinútilo sa takto rozhodnúť? Je za tým moja osoba? Pokojne mi to povedz." uprel na ňu pohľad. Spôsoboval jej tým úzkosť, o čom vôbec netušil. 

"Myslím, že ma tu už netreba. Zámok je v dobrých rukách. Prišli vám dve mladé pomocníčky..." dohovorila a zrazu nevedela ako má pokračovať. "Ste mi dobrým pánom. Nemôžem na vás povedať nič zlé. Nie je to kvôli vám ani kvôli niekomu inému. Iba som sa tak rozhodla. Odídem." odmlčala sa a v rýchlosti dodala: "ak mi to dovolíte." Jemne sklonila hlavu, akoby sa cítila vinná za to, čo povedala. Akoby niečo vyviedla a on ju mal potrestať. Nebol na to dôvod. Cítila sa nepríjemne. Chcela sa len nenápadne vytratiť a už sa nevrátiť. Avšak na to by musela Havierovi prejsť cez rozum. Mala na to osobné dôvody. Opodstatnené a predsa nezmyselné. Keď ich neskôr zachytíte, popremýšľajte sami, či to bolo v poriadku a či hlúposť. Ona sama to nevedela. Nechcela odísť a pritom chcela. Možno by jej stačilo len na pár dní vzdialiť sa svojmu rutinnému životu a prevetrať si hlavu, upratať si svoje myšlienky...

"Nemám dôvod ti v niečom brániť. Ani nepatríš k môjmu služobníctvu. Celý čas si tu dobrovoľne. Jedené čo som urobil je, že som ti dovolil tu ostať a stále si to môžeš premyslieť. Ak nechceš pohnúť prstom, nemusíš. Aj tak tu smieš ostať. Starala si sa tu o to sama, kým som sa sem presťahoval. Bez teba by to tu Havier so Silvániou dávali do poriadku ešte dnes." vyjadril sa Tempestat.

"Tak ja teda pôjdem. S dovo-" roztržito sa jej zachvel hlas, rýchlo urobila poklonu, otočila sa a do toho ju vikomt ešte prerušil. 

"Počkaj chvíľku, Oxana. Už ťa tu dlho nezdržím." Zastavil ju. Zvrtla sa späť čelom k nemu. Prekvapene sa naňho pozrela. Nechala ho hovoriť ďalej. "Krv je vzácna. Vieš o tom?" zahľadel sa jej vážne do očí. Zašiel za stôl a otvoril zásuvku. "Ja si ju určite cením." pokračoval vo svojom monológu, "aj odvahu a ochotu mi ju dať si cením. Chcem ti poďakovať. Neviem čím ani ako. Neviem čo by ťa potešilo. Dám ti aspoň niečo, vďaka čomu sa ti bude žiť lepšie. V tomto svete pomaly ale isto záleží len na nich a všetko ostatné ide bokom. A je to smutné." stíchol. Na stôl vykladal vrecúška jedno za druhým.