All the stars [ᵐʸᵍ•ᵖʲᵐ]

⭐third⭐

✳✳✳

Vždy som si myslel, že patrím medzi tvrdohlavých ľudí. Nie, ja som si to nemyslel, ja som bol o tom pevne presvedčený. Už od malička mali somnou naši problémy. Keď som mal šesť, zaumienil som si, že budem automobilový pretekár. Celé dni som trávil zavretý v otcovej garáži a brblal sa v kadejakých starých súčiastkach. Keď som sa dostal až k bodu, že rozoberiem svoj bicykel, aby som si z neho postavil auto, mama zakročila a celá nespokojná, že sa jej syn špiní v oleji a prachu, ma začala prehovárať, že si mám vybrať radšej niečo lepšie a bezpečnejšie. Samozrejme som sa na ňu osopil a týždeň sa s ňou poriadne nerozprával. Zavrel som sa do izby a trucoval. V ten týždeň nás ešte k tomu prišli navštíviť aj babka s dedkom a samozrejme sa táto návšteva skončila ďalšou hádkou, pretože im rodičia ihneď referovali, čo som zase vymýšľal a keď mi začala dohovárať ešte aj babka, naštval som sa a začal kričať tak nahlas, až ma bolo počuť na koniec ulice. A tak sa v ten deň všetci zhodli na tom, že som tvrdohlavý ako mulica.

A práve preto, že som taký tvrdohlavý, sedím práve teraz v aute a otec ma opäť vezie na stretnutie podpornej skupiny. Je to k neuvereniu, však? Keď som prišiel domov z minulého stretnutia, mame som povedal jednoduché ,,Bolo to fajn, ale už sa tam neplánujem vrátiť.'' a ona sa rozhodla presvedčiť ma o opaku.

To, čo momentálne cítim, sa nedá nazvať nespokojnosťou. Je to zlosť. Som neskutočne naštvaný na všetko, na všetkých, na celý tento poondiaty svet! Nedokážu pochopiť, že chcem pokoj?!

,,Jimin, sme tu.'' začujem otcov hlas, v ktorom je jasne počuť, ako veľmi je spokojný s tým, že ma sem znovu dostali.

Zatnem zuby a v ruke pevne zovriem kľučku od dverí auta. Zostanem chvíľu sedieť, prekonávajúc tak náhlu nevoľnosť, čo sa mi usadila v žalúdku. Nechcem, aby si to otec všimol. Zbytočne by začal panikáriť, čo naozaj nepotrebujem. Nevoľnosť je naozaj to posledné, prečo by som sa mal trápiť. Už som si na ňu zvykol.

Potlačím nepríjemný dávivý pocit a vystúpim z auta. V okamihu ako sa mi do nosa dostane čerstvý studený vzduch, sa mi trochu uľaví, no stále to nie je nič moc. Vykročím po tej istej ceste ako minule, rovno k budove komunitného centra, ako som dnes ráno zistil od mamy. Naozaj nerozumiem tomu prečo sa stretávame práve tam, ale nejdem to riešiť. Vojdem dnu, ani raz sa neobzrúc za otcom. Nemám náladu sa s ním lúčiť.

Prejdem tou istou chodbou, čo prvý krát až sa dostanem k dvojkrídlovým dverám. Tentokrát už ale nečakám, kým sa niekto objaví a začne na mňa hovoriť, ale rovno vojdem dovnútra a sadnem si na stoličku, na ktorej som sedel aj minule.

V miestnosti sa okrem mňa nachádza už len to hnedovlasé dievča z prvého stretnutia, na ktorého meno si absolútne nespomínam. Vyzerá to tak, že nezaregistrovala môj príchod. Využijem to a kradmo si ju obzriem. Vlasy ma zviazané vo vysokom cope, vďaka čomu ukazuje na obdiv drobné náučnice do tvaru kruhov, zdobiace jej uši. Na sebe má staroružový sveter siahajúci až do polky jej stehien a čierne obtiahnuté rifle, ktoré odhaľujú aká tenká v skutočnosti je. Nesedí na stoličke, ale stojí v rohu miestnosti pri jednej z mnoha fotografií povešaných po stenách.

Vôbec mi nepríde chorá. Keby som ju stretol niekde v meste, prišla by mi ako normálna teenegerka. Je naozaj zaujímavé, že až potom čo sami ochoriete, zistíte koľko chorých ľudí sa nachádza vo vašom okolí.

,,Ahoj.''

Strhnem sa pri zvuku jej jemného hlasu, ktorý znie rozhodne sebavedomejšie než ako si ho pamätám z minula.