All the stars [ᵐʸᵍ•ᵖʲᵐ]

⭐fourth⭐

✴✴✴

Rakovina je nielenže hrozná choroba, ona má ešte aj zlé načasovanie. Upozorní na seba vždy v tej najnevhodnejšej chvíli. Nemohla to urobiť ráno, keď som bol ešte doma? Aspoň by som nemusel ísť sem a namiesto hľadania záchodov, by som v kľude ležal v posteli.

Prikryjem si ústa dlaňou, aby som tak predišiel nepríjemnej situácii a nevyzvracal sa im rovno na podlahu. Po nekonečnom blúdení prázdnou chodbou sa mi konečne naskytne pohľad na staré drevené dvere s nápisom WC. Neriešim, či sú mužské alebo ženské a rovno do nich vojdem. Otvorím prvú kabinku a hodím sa na kolená pred záchod, rukami objímajúc záchodovú misu. Zvracanie však neprichádza a namiesto neho sa dostaví silná bolesť brucha. Prichádza v pravidelných intervaloch, ako kontrakcie. Keby som nevedel prečo, asi by som si myslel, že čochvíľa porodím. Hlasno funím, až mám pocit, že je ma počuť až na chodbu, no neriešim to.

Práve v takýchto chvíľach by som bol najradšej, keby to už všetko skončilo. Keby už neprišla žiadna ďalšia nevoľnosť, keby som už nikdy nemusel podstúpiť žiadnu z tých vyčerpávajúcich chemoterapií, keby som už nemusel ďalej trpieť.

Cítim sa taký paralyzovaný, akoby som nedokázal vnímať okolitý svet. Nereagujem ani, keď mi na pleci pristane niečia ruka.

,,Haló! Si v pohode?'' Niekto mnou jemne zatrasie a starostlivo mi pozrie do tváre.

Yoongi? Čo tu robí Yoongi? Čakal by som skôr Yun, alebo Chana, no Yoongiho určite nie. Preberiem sa z tranzu a rozpačito prikývnem.

Ešte raz si ma skepticky prezrie. ,,Naozaj?''

,,Áno.''

Na tvári sa mu objaví široký úsmev. ,,Ty si skutočne samostatná jednotka, kamarát.'' Následne pokrúti hlavou a so smiechom ma pobúcha po pleci.

Zamračím sa. ,,No a čo? Nevidím na tom nič zlé.'' vstanem zo zeme, pričom zo seba strasiem jeho ruku a otočím sa mu chrbtom. Bolesť brucha sa stratila tak rýchlo, ako prišla. Spláchnem záchod, aj keď v ňom nič nie je a popri Yoongim sa prešmyknem von z kabínky.

V zrkadle zavesenom nad umývadlami si všimnem, že ma sleduje.

,,Čo je?'' otočím sa naňho s mierne zdvihnutým obočím, nechápajúc túto situáciu.

,,Nič, len ... Išiel som po teba a asi by bolo divné, keby som prišiel bez teba.'' zazubí sa tak naširoko, až sa mu oči privrú do dvoch tenkých čiariek.

Zamyslene naňho hľadím. ,,Možno.''

Prestane sa usmievať. Natočí hlavu mierne do boku, pripomínajúc tak psa, keď počuje pískanie. ,,Možno?''

,,Áno.''

,,Naozaj?''

Prepaľujem ho pohľadom. ,,Pochybuješ o tom?''

Šibalsky sa zaškerí, odhaľujúc tak rad bielych zubov, ktoré sa v slabom svetle osvetlujúcom miestnosť, mierne zalesknú. ,,To by som si nedovolil. Však, ty určite vieš, o čom hovoríš.''

Založím si ruky na hrudi a skepticky si ho premeriam. Napokon pomaly prikývnem. ,,Áno, ja viem.''

Nechápem toho chlapca. Správa sa ako malé decko, čo provokuje svojho súrodenca. Neviem, ako si to mám vysvetliť, ale zrejme nijak, aj tak je to strata času.

Otrávene vzdychnem a naraz sa vyrútim von zo záchodov, nechávajúc tak Yoongiho za sebou. Avšak môj útek je celkom zbytočný, pretože ma takmer okamžite dobehne. Zaradí sa vedľa mňa, a tak kráčame spolu. Nikto z nás nič nevraví, za čo som úprimne rád. Aj tak by som sa s ním nemal o čom rozprávať. V tichosti dôjdeme k ostatným a každý si sadneme na svoje miesto.