Chlapec z kukuričného poľa

^17^

"Narodil som sa ako nechcené dieťa. Môj otec bol tyran, bil moju mamu a aj moju staršiu sestru. Keď som mal sedem rokov tak... tak..." potreboval som sa nadýchnuť. "Moja mama zmizla, stále dúfam že žije." Utrel som si slzy a pozrel na Vandu. Počúvala ma. "Moja sestra mala frajera no keď mala šestnásť tak jej spravil dieťa a odišiel, keď sa to dozvedel otec zavrel ju v pivnice. Bránil som ju tak tam zavrel aj mna. Mal som len osem rokov. Z tej pivnice sme nevyšli, teda až na moju sestru. Otec ju musel odviesť do nemocnice, potratila. Nie bezdôvodne. Otec ju bil a... a..." začal som plakať. Vanda prišla bližšie a pohladila ma po pleci. Ja som sa nadýchlo utrel si slzy a pokračoval. "Znásilnil ju. Veľa, veľa krát. On za to mohol. Robil to aj mne. Bil ma a tiež ma... on ma tiež..." spustili sa mi slzy. "Nemusíš to hovoriť všetko... vidím že je to ťažké. Môžeš mi to povedať aj zajtra... dobre? Sme unavený a je neskoro. Je toho veľa." Povedala starostlivo Vanda a znovu ma objala. "Dobre, ďakujem." Išli sme spat. No Vanda isla somnou do postele lebo som nechcel byt sám.
Strach, spomienka, bolesť.