All the stars [ᵐʸᵍ•ᵖʲᵐ]

⭐fifth⭐

✴✴✴

Víkend ubehne ako voda, vďaka čomu sa predomnou opäť hrozivo týči Pondelok a Pondelok znamená ďalšie stretnutie podpornej skupiny.

Potrasiem hlavou, vďaka čomu mi do tváre spadne pár prameňov mojich strapatých vlasov. S hlasným povzdychom sa radšej začítam naspäť do knihy, ležiacej na mojich stehnách. Po pár minútach neustáleho čítania jednej a tej istej vety to vzdám a knihu s hlasným buchnutím zaklapnem. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu sa dnes nedokážem vôbec sústrediť. Knihu odložím na stolík vedľa postele a neohrabane sa postavím na nohy.

Yoongi sa mi, tak ako som čakal, neozval. Vedel som, že ma nenájde. Možno to však ani neskúšal. Je veľa možností, čo sa mohlo stať, ako napríklad to, že mohol zabudnúť, alebo to nemyslel vážne. Nebudem nad tým však rozmýšľať, pretože je mi to jedno.

Vezmem hrebeň a narýchlo si rozčešem vlasy. Potom si cez hlavu ešte prevlečiem mikinu a poberiem sa dolu na prízemie. V momente ako schádzam posledné schody, si uvedomím, že som sa dnes ešte ani nestretol s rodičmi. Od rána som totižto vôbec nevyšiel z izby. Myknem plecom a ležérne prejdem do obývačky. Tam sa posadím na sedačku a jednou rukou nahmatám ovládač schovaný medzi ozdobnými vankúšmi. Usmejem sa. Mama ho tam vždy zabudne, keď večer pozerá svoju obľúbenú telenovelu, zatiaľ čo čaká na otca, kým sa vráti z práce.

V momente ako stlačím červené tlačítko na ovládači, dverami prejde spomínaná osoba. ,,Ahoj, Jiminie.'' usmeje sa a prisadne si ku mne.

,,Ahoj, mami.'' odzdravím ju a svoj pohľad zabodnem do televízora.

Položí svoju jemnú ruku na tú moju, ktorú jemne stlačí. Robí to vždy, keď sa jej naskytne príležitosť. Akoby sa tým utvrdzovala v tom, že som ešte stále tu a nikam som neodišiel. ,,Zajtra ťa vezmem na stretnutie ja.'' oznámi mi.

Prikývnem. ,,Dobre.'' Nemám chuť sa rozprávať a viem, že ona to vie tiež. Nikdy som sa s nimi veľmi nerozprával a oni ma ani nenútili. Nikdy som im napríklad nevravel, ako ich mám oboch rád, aj keď oni mi to hovorili stále. Ja som toho názoru, že láska sa dá vyjadriť aj inak ako slovami. Keď som bol malý, vždy som sa na karneval, alebo na deň povolaní v škole, prezliekal za otca, pretože bol a aj vždy bude mojim vzorom. Mame som venoval každú báseň, čo som vo svojom školáckom veku vyprodukoval. Tie básne aj tak nikdy nestáli za nič, ale jej sa páčili. Toto ja považujem za prejavy lásky a obdivu a oni to samozrejme chápu. Vždy to chápali.

,,Páči sa ti tam?''

Pozriem na ňu s mierne nadvihnutým obočím. ,,Ako to myslíš?''

Sklopí pohľad na naše ruky, akoby rozmýšľala nad tým, čo mi povie. ,,Či ti je medzi nimi fajn.''

Potrasiem hlavou, aby som si z očí odhrnul vlasy a opäť svoj zrak odvrátim na obrazovku televízora, v ktorom sa práve začali nedeľné správy. Znovu stlačím jedno z tlačítok na ovládači, aby som ich prepol. ,,Asi hej.'' poviem nezaujato. Nemôžem povedať, že by mi medzi nimi nebolo dobre, ale zas nemôžem povedať ani to, že je mi s nimi super. Sú to síce ľudia, ktorí ma chápu, ale aj tak si nemôžem pomôcť. Možno si na nich iba potrebujem zvyknúť, alebo čo. Jedno je však isté, tých zopár týždňov, čo mi zostáva to vydržím a potom mi to už bude jedno.

,,Tak to som rada.'' Usmeje sa a druhou rukou ma pohľadí po líci. Ešte chvíľu pri mne sedí, pokiaľ sa nezdvihnem a neodídem naspäť do izby.

...

V Pondelok o jednej poobede, presne tak ako aj minulý týždeň, stojím oblečený pred domom a čakám na matku, ktorá ma má odviezť na stretnutie. Som nervózny. Chladný vánok mi udiera do tenkej bundy, čím ma  kolíše zo strany na stranu. Samozrejme iba podvedome. Môjmu momentálnemu rozpoloženiu nenapomáha ani mrholenie. Iba zhoršuje moju, už tak dosť pod psa, náladu. Navlečiem si na hlavu kapucňu a hodím netrpezlivý pohľad k vchodových dverám domu.