Zberatelia tajomstiev ✔

VII. Neprítomní hostitelia

Media: Simone Gahamm 

Soundtrack: Sam Tinnesz - Heart of the Darkness (Produced by Tommee Profitt)

Neprítomní hostitelia 

„JJ?" veľmi opatrne som sa ho spýtala a otočila sa k nemu. Stál vedľa mňa, zdrevenený a paralyzovaný tým, čo videl, a bez žmurknutia sa pozeral na to, čo ostalo po jeho milovanej Rezervácii. Môj hlas ho zrejme prebudil zo šoku. Prudko sa nadýchol, niekoľkokrát zažmurkal. Potom som žmurkla ja a už letel dole. Utekal tak rýchlo, čo mu nohy stačili a tak, aby nezletel tvárou dole a nezaboril nos do lesnej pôdy.

Chcela som na neho skríknuť, no slová sa mi zasekli v hrdle. Nezastavila by som ho. V žiadnom prípade. Netušila som, či vôbec existoval niekto alebo niečo, čo by to v tú chvíľu dokázalo. Až došiel ku zmätku, ktorý momentálne tvoril Rezerváciu, zhodil na zem môj ruksak a splašene behal hore-dolu.

Vyplašene som si prešla po vlasoch a so vzlykom som vydýchla. Dočerta! Hruď sa mi začala v miernej panike rýchlejšie nadvihovať, ruky spočívali na hlave. Čo teraz?! Je tu bezpečne, vravel. No asi nie! Všetci sú preč, jeho domov je fuč! Práve sme prišli do absolútnej katastrofy a to bolo to najhoršie, čo nás tu mohlo čakať.

Starosti o tom, čo so mnou bude počas tréningu, vystriedal iný strach. Čo s nami bude? Čo sa tu stalo? Čo je s tými ľuďmi, ktorí tu kedysi bývali? Ak to dostalo ich, tak sme zrejme ďalší na rade.

Dobre, dobre, Simone, upokoj sa. V prvom rade nesmieš stáť na kopci ako na výstave. Hoci si v lese, medzi stromami, na vyvýšenom mieste si ťa hocikto všimne. Pretože tí, čo za toto mohli, boli možno tiež v lese. Okej, ide sa dole. Ktorým smerom? Ku JJ-ovi a zničenej Rezervácii, či domov? To druhé som zamietla v momente, ako mi to napadlo. Bolo to sebecké a aj tak by som neprežila ani cestu ku Denveru.

Začala som pomaly zostupovať dole. Dvakrát sa mi takmer šmyklo. Udržala som sa na nohách. Keď som bola pod kopcom, rýchlym krokom som sa pridala k JJ-ovi a všímala som si všetko naokolo.

Stopy po boji boli očividné. Predtým Rezervácia musela vyzerať ako malé, lesné mestečko, pozostávajúce z jedno až trojposchodových domov a pár väčších budov v jeho strede. V stenách boli teraz diery, ak vôbec steny stáli. Jeden dom prišiel o celú bočnú stenu a padol na tú stranu. Dvere boli vyvalené alebo vykopnuté, akoby všetkých vyháňali z ich domovov. Všetky okná boli bez skla. Črepy sa povaľovali po zemi. Tá bola udupaná a nerástla z nej tráva, tým že tam Zberatelia dlhodobo bývali. Diery v zemi a kaluže krvi tam očividne po JJ-ovom odchode pribudli. Kopy popola, ktoré boli predtým časti niektorých domov nasvedčovali tomu, že útočiaci založili aj menší požiar. Najviac bola poznačená najväčšia budova, ktorej okenné rámy boli čierne od toho, ako sa o nich obtierali jazyky ohňa. V prachu sa váľali zbrane od nožíkov po meče. Pod nohami mi čosi zapraskalo a keď mi na to padol zrak, došlo mi, že som práve prelomila už tak zničené šípy.

Trosky.

Z JJ-ovho domova zostali trosky. Ja by som sa zložila, keby som prišla domov a našla čosi takéto. Pozrela som sa na neho, ako kľačí pri jednej z väčších mlák krvi a sťažka dýcha. Pomaly a opatrne som k nemu podišla. Až zblízka som si všimla, že sa trasie. Položila som mu ruku na rameno. Chcela som mu stisnúť, aby vedel, že neostal úplne sám. Predtým však stihol moju ruku zo seba striasť. Prudko sa postavil a kráčal inde, opačne odo mňa.