Hooded butterfly

My life

Keď sa väčšiny ľudí opýtate, aký majú život, povedia vám, že skvelý. Klamú. Je už jedno, či sami seba alebo ostatných...proste klamú. A možno sa iba boja priznať si, aký v skutočnosti je. Možno majú zahmlený zrak a nevidia realitu. A možno je naozaj taký skvelý ako tvrdia.

Môj život je úplne iná liga. Vytvorila som si svoju bublinu a do tej sa zatváram pred týmto skazeným svetom. Nepijem. Nefajčím. Nedrogujem. Nevymetám jeden večierok za druhým. Nenadávam. Nepodporujem násilie...Proste som iná. Úplne iná ako dnešná mládež. Možno preto nikam nezapadám.

Keď do toho ešte pridám moje zvláštne meno, ktoré všade vyvoláva nežiadané reakcie a fakt, že som chudobná ako kostolná myš, je to jasné. Som vydedenec. Nemám priateľov, dokonca ani súrodencov...Veď kto by sa už len chcel priateliť s dievčaťom menom Evolet? Znie tak starodávne, no vysvetľovať im, že sa mi páči je zbytočné.

Neznášajú ma, lebo som iná ako oni.

Odstrkujú ma, lebo som chudobná.

Podpichujú ma, lebo mám toho v hlave viac ako oni....A za to ich nenávidím! Nemajú právo súdiť ma! Neprešli si ani tretinu z toho, čo ja. Neopustil ich otec a nezanechal žiadne vysvetlenie, keď boli malí. Nesťahujú sa s matkou z mesta do mesta, aby hľadali lepší život, lebo všade tam, kde boli predtým, im ho ostatní ničili, ako vedeli. Nežijú zo dňa na deň ako mi dve. Tak ako sa opovažujú?!

Nebudú urážať mňa ani moju matku. Nemajú na to právo. Myslia si, že keď sú bohatí, môžu si robiť, čo sa im zachce. Ale mýlia sa! Akože sa volám Evolet Nightová! Keby som nebola taká trpezlivá a nezastávala názor, že bitka nič nevyrieši, už dávno by som im nakopala tie ich kráľovské zadky.

Moja mama mi je v podstate všetkým. Mamou. Priateľkou. Tajomníčkou. Pestúnkou. Lekárkou. Kuchárkou. Kaderníčkou. Poradkyňou...Všetkým. Som rada, že si tak rozumieme, inak naozaj neviem, čo by som robila. Je to silná žena. Nikdy sa nesťažovala, že otec odišiel a nechal nás v tejto situácií. Tú trpezlivosť som asi zdedila po nej, lebo všetko trpezlivo znášala a nedala sa vyviesť z miery len tak hocičím.

Žijeme v jednoizbovom malom bytíku na konci Londýna. Je skromný, ale je to náš domov. Nažívame si tu už 3 roky, čo je zatiaľ náš rekord. Nikdy sme sa v jednom meste nezdržali viac ako pár mesiacov. Vždy to bolo kvôli mojej škole. Skoro všade ma šikanovali a ja som naivne dúfala, že v tejto to bude iné, tak ako pri každej novej škole. Všetky však dopadli rovnako.Musela som odísť, inak by som prišla o rozum.

Dnes nastupujem do posledného ročníka na strednej. Novej strednej, aby som bola presná. Z poslednej som musela odísť. Asi bude zbytočné vysvetľovať prečo, lebo je to jasné...A takto som opustila už 6 škôl - niektoré priamo v Londýne, iné v okolitých mestách. Vo všetkých to bolo rovnaké a už si ani netrúfam dúfať, že táto bude iná. V decembri budem mať 19 a potom už len pár mesiacov a konečne zo školy vypadnem. Plánovala som dobre zmaturovať a nájsť si slušnú prácu,aby mama na všetko nebola sama. Za to všetko, čo pre mňa urobila a čo obetovala, by som ju nemohla nechať v štichu.

Najviac ma lákalo fotografovanie. Bol to môj najobľúbenejší koníček popri počúvaní hudby a občasných písaní básní....Fotoaparát som dostala od otca, ktorý bol mimochodom bohatý, na Vianoce tesne predtým,ako odišiel. Mala som iba sedem. A odvtedy všetkých snobov z bohatých rodín nenávidím. Nevážia si, čo majú. Nevidia, čo majú pod nosom a chcú to, čo majú iní aj keby ich to malo stáť majland. No fotoaparát som nedokázala vyhodiť len kvôli tomu, že je od takéhoto človeka. Prirástol mi k srdcu.....No viem, že fotografovaním sa neuživím. Nemusím sa uchytiť a to nemôžem riskovať.

A tak odovzdane kráčam do novej školy, ktorá bude určite plná nechutne bohatých deciek a tak trochu dúfam, že to bude lepšie, ako minule. Som pripravená dokončiť svoje vzdelanie a splatiť mame dlh..Ak sa vôbec dá všetka tá láska, ochota a starostlivosť splatiť....

Tak prvá časť novej poviedky na svete! :3 Ako sa vám zatiaľ páči? Ak máte nejaké názory píšte ich do komentov. Veľmi ma to poteší :)). Zatiaľ pa :**