Hooded butterfly

First Day = Disaster.....And maybe not

Kráčam pomaly, nikam sa nenáhlim. Aj tak sa mi tam nechce ísť. Snažím sa ísť po kraji, aby som pútala čo najmenej pozornosti. Je to úplne zbytočné. Pozornosť púta už len môj vzhľad. Staré modré džíny, trochu zožmolkovatelý béžový pletený sveter a vyšúchané biele plátenky, ktoré sú vysoké, čím zakrývajú to, že džíny sú mi už trochu krátke. Nepomáha tomu ani vietor, vďaka ktorému mám na hlave skôr gaštanové vrabčie hniezdo ako seriózny účes. Vlastne som mala iba rozpustené vlasy, ale to je jedno.

Vošla som na dvor školy a popravila si starý čierny vak na pleci. Znervózňovali ma všetky tie hlavy, čo sa za mnou obzerali. Nezaoberala som sa tým, či s odporom alebo zvedavosťou, proste som kráčala ďalej a snažila sa ich ignorovať. Zahryzla som si do pery a zrýchlila krok. Už aby som bola dnu!

Ukázalo sa však, že dnu bolo ešte viac študentov ako vonku. Do paroma! zahrešila som v duchu a sklopila zrak. Kráčala som úzkou chodbou najrýchlejšie ako sa dalo. Za chrbtom som počula vzrušené šepkanie a zachytila som aj pár viet.

,,To je tá nová,že?"

,,Počula som,že je z chudobnej rodiny."

,,Pozrite sa ako vyzerá." zasmial sa niekto.

,,Tá sem určite nezapadne."

Proste úžasné.

Keď som konečne našla svoju triedu, bolo o dve osem. Sadla som si teda úplne dozadu a čakala. Do triedy zavítali postupne aj ostatní žiaci 4.C. Nevšímala som si ich. Hľadela som na stenu, akoby tam bolo niečo zaujímavé. Zo zamyslenia ma vytrhol až sebavedomý dievčenský hlas.

,,Toto je moje miesto ty hlúpa hus."

,,Naozaj? Nevšimla som si, že by tu bol lístoček s nápisom VIP, keď som si sem sadala." Nenechám si predsa od nejakej namyslenej kačice skákať po hlave.

Triedou sa niesol smiech. Potešilo ma to. Možno konečne niekam zapadnem.

,,Aha,takže ty si myslíš, že si vtipná čo? Tak to ťa vyvediem z omylu. Nie si." odvetila samoľúbo. Dve dievčatá, čo stáli za ňou, očividne jej pätolízačky, sa zachichotali.

,,Ty si tu asi nová že?" naklonila sa ku mne. Až vtedy som si ju poriadne obzrela. Minisukňa, tričko s obrovským výstrihom, sieťkované pančuchy a lodičky hádam aj na metrovom opätku. Blondína. Snobka. Presne ako som očakávala.

,,Tak to ťa budem musieť oboznámiť s pár pravidlami. Toto je môj rajón. Ja tu rozkazujem. A taká nula ako si ty sa mi nebude pliesť pod nohy."

Opätovala som jej pevný pohľad. Urazila ma, to áno, ale ešte nevie, čoho som schopná. Nadávať síce neviem, ale slovník mám v celku dobrý. Usmiala som sa na ňu, lebo som vedela, že ju to naštve.

,,Tak tá nula ti oznamuje, že aj keby si bola prezidentka Veľkej Británie, neurobí nič, čo jej ty povieš...Ale prenechám ti toto miesto. Radšej budem sedieť na stoličke s pokazeným párkom ako na tvojej." vstala som a sadla si do prvej lavice pri okne. Triedou sa znova ozval hlasitý smiech a neutíchol až do príchodu učiteľa.

Ten ma hneď ako prišiel vyzval, aby som podišla k nemu. Usmial sa na mňa a potom sa obrátil na žiakov. Už som na to bola zvyknutá, no i tak som predstavovanie nemala veľmi v láske.

,,Tak študenti, tento rok k nám z Bruselu prestúpila nová žiačka Evolet Nightová. Prosím, aby ste ju začlenili do svojho kolektívu a boli k nej milý."

,,To určite." odfrkla si tá blondínka, s ktorou som sa pohádala.

,,Vraveli ste niečo, slečna Wargová?" spýtavo sa na ňu pozrel učiteľ, na čo len pokrútila hlavou a zošuchla sa nižšie do lavice. Takže nie je taká hrdinka, na akú sa hrá. A očividne ja nie som jediná, kto ju nemá dvakrát v láske. Aspoň jedna dobrá správa.

Radosť z toho, že som rozosmiala celú triedu, mi vydržala iba chvíľu. Ukázalo sa, že som si začala s najpomstychtivejšou osobou na škole. Celé vyučovanie na mne pristávali guľky z papierikov, ceruzky, strunky z pier a všakovaké hovadiny. Samozrejme učiteľ si to nevšimol, pretože bol horlivo zažratý do svojho výkladu. Cez prestávky to bolo ešte horšie lebo na mne končil šalát alebo dokonca celé sendviče. Mohla som len ďakovať bohu, že blondína si potrpela na svoju postavu a neboli tam nakydané všelijaké maglajzy ako v hamburgeroch.

Cez jednu prestávku som šla na záchody a zabralo mi takmer päť minút kým som všetko to, čo do mňa hádzala vybrala z vlasov a očistila si oblečenie. S povzdychom som sa vrátila do triedy a hecovala sa k tomu, aby som posledné dve hodiny prežila s ňou v jednej miestnosti. Našťastie už to pani kráľovnú omrzelo, a tak som sa už mohla naplno sústrediť výkladu ostatných učiteľov.

Ani som sa nenazdala a už bol koniec vyučovania. No, mohlo to byť aj horšie. Zbalila som knihy do tašky a prehodila si ju cez plece. Potom som konečne mohla vyjsť z triedy. Neodišla som však tak, ako som očakávala. Neprešla som nimi, ale doslova preletela, lebo mi niekto nastavil nohu. A stavím sa o milión, že to bola ona. Pošúchala som si udretú hlavu a posadila sa. Knihy boli roztrúsené po chodbe. Ako to, že som tú tašku nezavrela? nadávala som si.

Predrala sa pomedzi ostatných a nahla sa ku mne. ,,Dávaj si pozor, s kým sa zahrávaš." zasyčala.

Prižmúrila som oči a potom sa jej obrátila chrbtom. Nestojí mi ani za jediné slovo. Začala som si zbierať knihy z chodby a ju som si už nevšímala.

Keď som si všimla topánky neďaleko odo mňa, zodvihla som zrak. Vedľa mňa bol v drepe skrčený pekný chlapec. Videla som veľa takých, ale tento ma niečím očaril. V červeno bielej károvanej košeli, ktorú nemal zapnutú a mal pod ňou biele tielko a v čiernych vyšúchaných džínoch vyzeral ako bad-boy, k čomu prispeli aj čierne neposedné vlasy, po stranách vyholené a čierne kanady, ktoré som si všimla najskôr. Jeho úsmev a žiarivé hnedé oči však vraveli opak. V ruke mal ešte zopár mojich kníh a podával mi ich. Úsmev som mu opätovala a so slovami ,,Vďaka." som si ich vzala a hodila do tašky, ktorú som už nezabudla zatvoriť.

Postavil sa a pomohol aj mne. ,,Si v poriadku?"

,,Stali sa mi už aj horšie veci." pokrčila som plecami.

,,Vieš,Gina nie je práve človek, s ktorým si treba začínať."

,,Vďaka, to som už zistila...Ale neľutujem to. Zaslúžila si to." povedala som odovzdane.

,,Súhlasím." uškrnul sa. ,,Vieš, že si jediná, ktorá si to k nej zatiaľ dovolila? Mnohí ťa za to obdivujú."

,,Ja sa namyslených kačíc nebojím." usmiala som sa a jemu myklo kútikmi úst.

,,Zayn, prestaň! Tá je pod tvoju úroveň!" zavrčala Gina, keď si všimla, že sa so mnou rozpráva. Takže Zayn. Hmmm...zvláštne meno. Aj ty ho máš zvláštne, hlúpa.

,,Ja sám rozhodujem, čo je pod moju úroveň a čo nie. Aj o tom, s kým sa budem rozprávať. To nie je tvoja vec!" nahnevane na ňu zazrel a zaťal päste. Na moment mi napadlo, že ju udrie, ale ovládol sa. Chvíľu sa prebodávali pohľadmi a potom sa Gina otočila na päte a s odfrknutím odkráčala krútiac zadkom preč.

Zayn sa opäť obrátil ku mne, a keď videl môj zmätený pohľad, myslel si, že ma to zranilo. ,,Prepáč. Ale ona je taká odjakživa,nezmení sa."

,,To je v poriadku, netrápi ma, čo povedala." uistila som ho.

,,Vážne?" zodvihol obočie a skúmavo si ma prezeral. Napadlo mi, že vyzerá na zjedenie, ale rýchlo som tú myšlienku odohnala preč.

,,Fakt. Ona ma nemôže uraziť...a okrem toho, nie je to to najhoršie, čo som počula na svoju osobu." ,,Asi si nemala ľahký život, čo?"

,,Nesťažujem sa."

Usmial sa a pozrel na hodinky na svojej ľavej ruke. ,,Už budem musieť ísť. Tešilo ma, Evolet." znova sa usmial a odkráčal preč...

A ja, hneď ako som sa spamätala z toho, že sa konečne niekto so mnou rozprával, som vykročila tiež. Možno to nebola až taká katastrofa, ako to zprvu vyzeralo....

Aaaaand second part is heeere!!! :D Tak....čo na ňu hovoríte? :))