Hooded butterfly

Night Passes

Keď som prišla domov, mama stála za sporákom a niečo varila. ,,Ahoj zlatko." pobozkala ma na líce, keď som prišla k nej a objala ju. ,,Aký bol prvý deň?"

,,Nad moje očakávania." pousmiala som sa. Nechcela som ju zaťažovať Ginou, tá ma ani netrápila. Podstatné pre mňa bolo, že som sa rozprávala s niekým novým. Som optimistka, tak asi preto.

,,Hmmm. A čo to tu tak krásne vonia?" potiahla som nosom, na čo mi vôňa opantala zmysly. Naklonila som sa, aby som videla to, čo sa varí v hrnci, ale mama mi zakryla výhľad.

,,Je to prekvapenie." brnkla mi po nose. ,,Ešte chvíľu to potrvá. Zatiaľ si môžeš urobiť úlohy, čo ty na to?"

,,Tak fajn." usmiala som sa a vykročila do našej spoločnej izby.

Bola to vlastne iba taká malá štvorcová miestnosť, v ktorej boli dve postele, jeden stolík so stoličkou a skriňou v kúte. Podišla som k stolíku, tašku položila na zem a povyťahovala z nej knihy. Postupne som ich prezerala a keď som našla nejakú úlohu, urobila som ju. Keď boli všetky úlohy napísané a keďže nám, našťastie, nedali nič sa učiť, iba som si prichystala veci a vošla znova do kuchyne.

,,Ideš práve včas." usmiala sa mama a uvoľnila mi výhľad. Bryndzové halušky! No nie! Niet divu, že som nevedela rozoznať ich vôňu. Veď už som ich nejedla aj 4 roky!

,,Mami ja ťa zbožňujem!" objala som ju.

Zasmiala sa a pohladila ma po vlasoch. ,,Myslíš si, že to neviem? A teraz hor sa do jedla!" zvolala a sadli sme si k stolu.

O 5 minút už na tanieri nebolo ani kúska bryndze. To bude tým, že som ho vylízala, také boli dobré. ,,Boli vynikajúce." pochválila som ju, keď som dávala taniere do drezu a začala ich umývať.

,,Nechaj to tak Eve, ja to urobím." postavila sa zo stoličky.

,,Nie. Choď si pospať. Určite si mala náročný deň." vyháňala som ju do izby.

,,Rozkaz madam." usmiala sa a pobrala sa do postele.

Spraviť riad mi netrvalo ani 10 minút. Pohmkávala som si pesničku, a tak mi to šlo od ruky. Potom som nakukla do izby. Mama už spala. Musela byť strašne unavená...Berie totižto toľko prác koľko môže. Veľa ráz som jej opakovala, aby sa tak nevyčerpávala, ale nechce o tom nič počuť.

Potichučky som sa vkradla dnu a zo stolíky si vzala fotoaparát. Po špičkách som zas vyšla von a zatvorila dvere. Je čas na nočnú prechádzku.

**********

S fotoaparátom na krku som kráčala tmavými ulicami Londýna. Pouličné lampy chodníky osvetľovali len čiastočne. Obzerala som sa naokolo a užívala si pobyt na čerstvom vzduchu. Ľudí stále ubúdalo, čo sa mi na také rušné mesto zdalo nezvyčajné. Veď bolo iba päť hodín večer.

Nohy ma zaviedli do parku. Ešte nebola úplná tma a asi ani tak skoro nebude. A tak som sa rozhodla, že sa tu zatiaľ poobzerám a pohľadám miesta, ktoré by sa na fotkách krásne vynímali. Kráčala som pomaly a sledovala obe strany. Pravú aj ľavú. Fotografovi nesmie nič ujsť. Ani fotografke.

Vnímala som šuchot padajúceho lístia a pukot vetvičiek pod mojimi nohami. Z konárov stromov sa ozývali vtáci a spievali mi svoju obľúbenú pieseň. Nad hlavou mi zašumeli stromy, akoby ma vítali v ich domove. Vietor ku mne donášal hlasy ľudí, ktorí ešte zostali vonku a začula som aj pišťanie veveričky, poskakujúcej z konára na konár. Tento svet bol okúzľujúci. Stačilo iba začať vnímať podstatu vecí a nie len ich obal.

Kráčala som ďalej. Na pravo odo mňa sa mihol plot, oddeľujúci park od ulice. Popri mne prešiel postarší muž s čiapkou na hlave. Bola farebná ako listy na jeseň. Zišla som z chodníka a kľučkovala pomedzi lesy. Zaujali ma dva stromy ďalej od chodníka. Dva stromy prepletené v jeden. Ich korene ich obkolesovali a koruny im ovísali na bok. Keď na ne dopadalo svetlo, žiarili ako smaragdy.

Chytila som do rúk fotoaparát a dala si ho pred oko. Nastavila som ho a trochu sa popravila, aby som v zábere nemala aj ostatné stromy. A potom... cvak! A bolo to. Odfotografovala som ďalšiu vec, čo ma inšpirovala. Jedno telo. Jedna duša. vynorilo sa mi v hlave.

Pokiaľ nezapadla slnko sadla som si na lavičku a zatvorila oči. Vyprázdnila som si myseľ a uvoľnila ju. Sústredila som sa na všetky zvuky prírody a tie z mesta som prosto vypla. Takto som oddeľovala aj to dobré, čo som zažila od toho zlého. Lebo keby som mala nad všetkým lamentovať a nariekať a na všetko sa sťažovať, nebola by som na takej úrovni ako som dnes. Bol to vlastne môj spôsob meditácie alebo očisty. A doteraz ma nikdy nesklamal....

Tradá! Tak a ďalšia časť je napísaná...Človek by si myslel,že keď už mám napísaných toľko poviedok,už ma nové ani nenapadnú....Ale čuduj sa svet....napadajú ma stále nové a nové! Tak dúfam,že sa vám táto páči aspoň tak,ako tie predošlé. Zatiaľ paa :***