All the stars [ᵐʸᵍ•ᵖʲᵐ]

⭐eight⭐

✴✴✴

,,Dobre, mládež. Dnes sa budeme rozprávať na tému...'' začne Chan a s vážnym výrazom na jeho tvári dokončí. ,,...najhoršie spomienky.''

Pohodlnejšie sa usadím na stoličke vedľa Yun, ktorá sedí po mojej pravici. Vľavo sedí Yoongi a vedľa neho samozrejme Luhan. Potom, čo sme s Yoongim strávili sobotu spolu, sme neustále v kontakte. Bolo naozaj príjemné s niekým tráviť voľné chvíle, aj keď som bol doteraz toho názoru, že je mi lepšie samému. Aj Chan si všimol zmenu nášho obvyklého zasadacieho poriadku a samozrejme sa to nezaobišlo bez jeho lišiackeho úsmevu.

,,Takže začnem ja.'' znovu sa ozve spomínaný a pohodlnejšie sa usadí na stoličke. ,,Keď som mal 12 v škole sme mali súťaž vo futbale. Presviedčal som učiteľa nech ma nechá hrať, aj keď sme obaja vedeli, že to je s mojou astmou nemysliteľné. Nakoniec, po mojom naliehaní, že sa budem snažiť čo najmenej behať, povolil a nechal ma.'' pousmeje sa. Vyzerá, akoby sa na chvíľu vrátil do toho obdobia, kedy bol ešte dieťaťom. Zhlboka sa nadýchne a pokračuje. ,,Aj keď som sa veľmi modlil, aby to dopadlo dobre, nezvládol som to. V strede zápasu som dostal silný astmatický záchvat a museli mi zavolať záchranku. No a odvtedy som futbal nehral.'' vzdychne a rukou si prehrabne vlasy. Je viac ako jasné, že sa ho táto udalosť veľmi dotkla. ,,Dobre, ale dosť o mne. Môžeš pokračovať, Sun Hee?'' kývne drobnej dievčine s krátkymi tmavými vlasmi, sediacej medzi Myungom a Sung Minom.

Dievčina zaváha. S vytreštenými očami si nás všetkých obzerá, ako líščie mláďa, ktoré po prvý krát opustilo bezpečie svojej nory a až teraz si uvedomilo, čo za hrôzy ho vonku čakajú. Keď otvorí ústa, všetci napäto vyčkávajú, čo z nej vypadne. ,,No ...'' začne si škrabať predlaktie. Pohyb jej ruky sa zrýchľuje, na čo Chan pohotovo zareaguje. Vyskočí zo stoličky a pribehne k nej, na čo jej zdrapí ruku do tej svojej. Sun Hee sa naňho s hrôzou vpísanou v jej očiach pozrie. Tak musím uznať, že takéto veci som nevidel robiť ešte ani jedného terapeuta. Ehm, to bude asi tým, že som žiadneho okrem Chana v živote nestretol.

,,Sun Hee, kľud.'' prihovorí sa jej a pomaly ju pustí. ,,Viem, že máš strach o tom hovoriť, je to prirodzené.'' odtrhne od nej zrak a obráti sa k nám. ,,Možno si myslíte, že je odomňa neslušné a kruté od vás chcieť, aby ste pred všetkými hovorili o niečom takom osobnom ako je toto. Pre niektorých z vás je to bolestivé, pre niektorých zas ponižujúce ... každý z nás to berie inak ...'' zhlboka sa nadýchne a pustí Sun Hee ruku, za ktorú ju doteraz držal. ,,Ale verte mi, že nikto sa vám smiať nebude, každý v tejto miestnosti ... každý z vás ... si niečo prežil. Niečo hrozné, niečo čo ho nadosmrti poznačilo a práve to vás spája, aj keď si teraz asi myslíte, že mi hrabe...'' zasmeje sa. ,,...no je to tak. Chcem, aby ste vedeli, že v tom nie ste sami. Že je tu aj niekto iný, kto si to prežil. Možno nie to čo vy, ale na tom nezáleží.'' zhlboka sa nadýchne nosom a potom sa pomaly odoberie na svoje miesto. Aj keď sa snaží vyzerať vyrovnane, vidím na ňom to sklamanie. Doslova z neho sála.

Zavriem oči. Doľahne na mňa silný pocit ľútosti, aj keď nemám dôvod cítiť sa za niečo vinný. Ale čert to ber! Aj ja mám na tom podieľ viny, sedím tu ako kôpka nešťastia zavŕtaný hlboko vo svojich myšlienkach a vôbec sa neunúvam spolupracovať! Ale prečo?! Prečo to robím? Neznášam, keď ma niekto ľutuje a popritom sa ľutujem sám. Nedokážem sa otvoriť ľuďom, ktorým na mne záleží. Chan-yeol nám chce pomôcť a my sa miesto toho, aby sme mu to uľahčili, ľutujeme a uzatvárame do seba. Nechávame strach, aby nás celých pohltil a zaviedol na temné zákutia našej mysle, kde nás nechá samých a bezcenných. Obzriem sa okolo seba na tváre svojich priateľov, na decká, ktoré nedokážu byť šťastné, lebo sa boja. Boja sa samých seba.