the way you look tonight | louis tomlinson //sk

twylt | 2. kapitola

Horko ťažko som sa nasúkala do čierneho kostýmu, ktorý som si kúpila pred týždňom. To bude dobré, Tara, je čisto nový. Určite si nepribrala, hovorila som si. Zapla som si čierne sako, na pery naniesla svetlý rúž a vlasy si stiahla do inteligentného uzla. Obzerala som sa v zrkadle spredu, zozadu, zboku a špúlila pery. Vyzerala som ako nejaká veľavážená dáma z deväťdesiatych rokov. Pri príležitostiach ako táto som milovala retro štýl, ale inak som sa snažila ísť s módou a trendami. Dala som si dolu okuliare (nepôjdem predsa na pohovor v nerdkách), nasadila šošovky a mohla vyraziť. Bola som strašne nervózna, ruky sa mi triasli a nemohla som nájsť cestu. Podarilo sa mi to až po polhodine blúdenia. Zastavila som pred nejakou budovou, ktorej nápis som ani neprečítala. Vyšla som na piate poschodie a hľadala dvere kancelárie. Bolo ich tam asi sedem. Bola som úplne mimo. Zrazu sa jedny otvorili a vyšli z nich dvaja chlapi. Rozprávali sa po anglicky, takže jeden bol cudzinec. Keď som sa pozrela na toho vysokého tmavovlasého, usúdila som, že bude odniekiaľ z Turecka alebo inej moslimskej krajiny. Keď odišiel, ten druhý sa na mňa usmial a opýtal sa: "Vy ste slečna Tara Svensson?"

"Áno."

"Tak poďte dnu!" kývol rukou do kancelárie. "Posaďte sa!" dodal, keď za mnou zavrel dvere. Sadla som si na stoličku a obzerala sa po miestnosti.

"Nervózna?"

"Trocha."

"Nemusíte byť. Podľa toho, ako o vás Björn rozprával, musíte byť úžasná umelkyňa aj osoba."

"Možno," odvetila som nesmelos úsmevom. Cítila som, ako si ma premeriava pohľadom.

"Prepáčte, nepredstavil som sa. Som Frederik Jacobsen. Nevedel som, že má Björn takú dcéru. Malin poznám, ale vás nie. Úprimne sa na neho nepodobáte."

"To bude asi tým, že som jeho nevlastná dcéra."

"Aha," prikývol. "Rád sa o vás dozviem z vášho životopisu. Máte ho?"

"Mám," odvetila som a hrabala sa v kabelke. Vybrala som obal, vytiahla životopis a podala mu ho. Chvíľu ho študoval a sem tam na mňa pozrel.

"To je váš rukopis?" opýtal sa po chvíli.

"Môj."

"Píšete krásne a aj to svedčí o osobnosti a inteligencii človeka," dodal a ďalej študoval. "Takže vy ste sa narodili v Doncasteri?"

"Áno."

"Môžete mi bližšie popísať, kde to je?"

"Je to nejakých 170 míľ a tri hodiny od Londýna."

"Takže ste Angličanka."

"Presne tak."

"Máte taktiež krásny dátum narodenia. Keď dobre počítam, v Štokholme žijete takmer 6 rokov."

"Áno. Prisťahovali sme sa sem s mamou po rozvode s mojím otcom, kvôli Björnovi."

"Vidím. Máte to tu napísané. Ako dlho sú už spolu?"

"8 rokov a tento rok v septembri budú mať 5 výročie sobáša."

"A on mi ju ani nepredstavil."

"Príliš mamu neťahá po tých večierkoch."

"Musíte byť aj veľmi múdra a šikovná, keď sa tak pozerám na vaše školy."

"Björn chcel pre mňa to najlepšie, tak mi dal zabrať. Myslím si, že to stálo za to."

"Váš životopis sa mi páči, Tara. Aj vy ste sympatická. Ak bude váš obraz rovnako skvelý, som ochotný zvýšiť cenu." Nad týmito slovami som sa pousmiala. Podala som mu moje veledielo. Opatrne roztrhol kartón a prezeral si ho.