Why Is So Hard To Say | ZACH HERRON | SK

16

Unavení sme sa všetci do jedného hodili na gauč. Niekto - Corby, mal dosť síl na to, aby ešte zvládol ovládačom zapnúť telku. Telka bola z neznámeho dôvodu zapnutá na detskom programe, takže išiel Bob a Bobek, a zjavne nikto nemal na to, aby prepol. A ja už vonkoncom. Bola zo mňa vyžmýkaná všetka energia ktorá vo mne bola. Aj tá, o ktorej som nemala ani poňatia. A pri pomyslení na môj žalúdok, ktorý potreboval urgentne niečo do seba, sa mi chcelo zomrieť. O malú chvíľu začalo škvŕkať. Nepociťovala som veľký hlad, ale môj žalúdok zjavne áno. Nebolo by to tak, že niesom hladná. To vôbec. Skôr mal môj mozog čo robiť, aby zostal pri vedomí. Či skôr moja hlava. Za okamih už nevyhrávalo len moje brucho. Bol tu hotový koncert hladných brúch. Škvŕkanie prehlušilo dokonca aj Boba a Bobka, ktorého som sa snažila vnímať.  Po trištvrte hodine, keď ma ten koncert aj Bob a Bobek začali už skurvene srať som sa postavila. Zo zívaním som sa ich spýtala ,,Potrebujem pomocníka do kuchyne." Žiadne odozva. Nič. Ani žmurnutie. Nikto z nich mi nevenoval jediný pohľad. Len tam čumeli na rozprávku. ,,Prosím." Zase nič. ,,Upečiem koláč." Prosebne a zúfalo som prosila. Ak nepomôže toto, tak potom už nič. Vzdám sa. Budú hladní. Našťastie tu bol Daniel. Postavil sa, zívol si ,,Idem ja."  Ja som mu vďačne kývla hlavou. ,,Pán Boh ti zaplať, Dani." Poďakoval mu Jonah. Celá táto konverzácia sa niesla v mŕtvolnom duchu, s Bobom a Bobkom v pozadí. Každý svoje slová skôr zíval ako hovoril. Došuchtala som sa du kuchyne s Danielom v pätách, keď mi došlo že som sa neprezliekla. Ukázala som Danielovi, že má počkať. Najrýchlejšie ako som v tom okamihu dokázala (čo bola priemerná rýchlosť slimáka na dôchodku), som sa prezliekla do teplákov a trička. Podprsenku som odhodila čo najďalej ako to šlo, a zišla som dolu. ,,Čo budeme variť?" Spýtal sa ma, zataľ čo sa už pozeral do chladničky. Bola podozrivo plná, takže som sa v duchu poďakovala úžasnej duši ktorá nakúpila (Mne). ,,Čo by si povedal na nejakú čínu." Navrhla som mu. On sa tým svojím krásnym úsmevom usmial ,,Od teba zjem aj čokoládovnú tortu. Kľudne." Ja som sa zasmiala, lebo ako sorávna fanúšička som vedela, že Daniel čokoládu rád teda nemá. Vybral z chaldničky ingrediencie, zatiaľ čo som sa pozerala na jeho vypracovaný, svalnatý chrbát. Svaly sa mu každým pohybom napínali, a zase uvoľňovali. Daniel bol pekný. Celý. Pekný, zlatý. A nielen to. Bol aj milí, slušný a mal úžasnú charizmu. A úplne ma odrovnalo, keď mi povedal že ma bol hľadať. ,,Dobre sa ti pozerá?" Spýtal sa ma zo smiechom. ,,Náhodou, je tu dobrý výhľad." Smiala som sa s ním.
Spolu sme nakrájali nejaké to mäso a zeleninu. Uvarila som ryžové cestoviny ,,Kde si sa naučila tak dobre variť?" Udivene sa mi pozeral na ruky ako som pripravovala jedlo. ,,Neviem, nejako prirodzene. Vždy som to vedela. Ale keď chalani chodili ku mne, začala som viacej s jedlom expreimentovať. Oni zjedli úplne všetko, takže som mohla bez výčitiek variť bez toho, aby som to vyhodila."   Začal sa smiať ,,To si teda viem predstaviť." Ešte som sa mu zverila ,,Niekedy som sa ale bála aj ja, aby neskončili v nemocnici, s nejakou otravou. Alebo rovno v márnici." Začal sa smiať ešte viacej ,,Nikdy nevieš čo sa môže stať." Uznalivo pokrútil hlavou.
Dovarila som za dvadsať minút len vďaka Danimu. ,,Žrádlo!!" Zakričala som čo najhlasnejšie, lebo som si nebola istá, či nespia. ,,Oprava! Jedlo." Zakričal Daniel, a ja som sa naňho ublížene pozrela. On mi daroval jeden zo svojích dokonalých úsmevov a ja som to nevydržala a začala som sa smiať. Chalani tu boli za rekordných desať sekúnd. Posadali si na miesto, a skandovali "My chceme jesť" ako malé deti v škôlke. Oni sú tak trochu malé deti. ,,Umyté ruky máte?" Opýtala som sa so zdvihnutým obočím a pobaveným výrazom. Predom mi bola odpoveď úplne jasná. Zdvihli svoje slávne rite, a šprintovali do kúpelne. Naložila som im, a mohli sme jesť. ,,Mňaaaaam." Ozývalo sa ďalších 15 minút. Ego up. Spokojne som sa usmievala. Závidím svojmu budúcemu manželovi. Aj ja by som chcela aby mi takto dokonalo varili. Odniesla som prázdne taniere, a začala som ich umývať. ,,Do piče nechaj to tak. Navaríš nám tu a ešte to chceš aj upratovať? Padaj odtiaľ" zahučal na mňa Jake tak náhle až som sa strhla. ,,Kľúd. Okej. Idem." Do kuchyne prišli všetci a začali tam upratovať. Bolo to komické, lebo netušili, vo vlasnej kuchyni, čo kam patrí. Vždy keď som im chcela poradiť, než som otvorila ústa ma niekto okríkol ,,Ja to zvládnem." Alebo ,,Drž hubu." A ,,Som silný a nezávislý." Alebo zadreli nejakú podobnú kokotinu ,,Nepodporujem feminizmus." Tak som sa tam len šúľala od smiechu. Zrazu mi zazvonil mobil. Na obrazovke svietilo Moy no.1. To bol Oliver. Musela som byť riadne bledá a roztrasená keď mi Zach pripomenul, že mám zdvihnúť.
T- Oliver?
T- Ahoj. Chcel som sa ťa len spýtať ako sa máš?
Odišla som z kuchyne a cez pohyblivé dvere som vyšla na terasu pred bazén. Sadla som si tam, nohy som si dala do vody.
O- Terka? Si tam?
T- Á-a-ano, som tu
O- Tak ako sa máš? Lebo dúfam že výborne.
V jeho hlase bolo počuť nadšenie, a nech to bolo z čohokoľvek, v tomto okamihu som ho nespoznávala.
T- Počuješ sa čo hovoríš?
O- Kľúd. Len sa ťa pýtam, ako sa máš.
T- Ty sa ma pýtaš ako sa mám? Ty .....
O- Čo ťa serie? Mala by si byť vôbec vďačná, že ti vôbec volám.
Tak tu som ho prestala rozumieť úplne. Z ochranárskeho, milujúceho Oliho, sa stala mrcha. Z Olivera, ktorého som jediného v mojom skurvenom živote milovala, a položila by som zaňho aj život. Po lícach som cítila horúce slzy, ktorým som nechala voľný priebeh. Nie nenechala. Ja som ale v tomto okamihu nevedela sporaviť nič iné.
T- Oliver, milovala som ťa. Dovidenia Moy.
Položila som telefón na mriežku bazéna. Slnko zapadalo. Obloha bola ružovo oranžová. Vnútri bol počuť smiech. Všetko bolo dokonalé. Okrem mojej skurvenej maličkosti. Slzi sa rynuli. Vždy keď som si myslela, že táto je tá posledná, nasledovala ďaľšia. A ďalšia. Každá bola horúcejšia, väčšia. Plnšia citov. Ani neviem, ako dlho som tam tak sedela, keď som pocítila mocné paže na bokoch. Privinuli si ma k sebe.

🌹