Vždy som si myslela, že láska začína poblaznením.
Že do človeka sa zamilovávaš postupne, tak ako ho spoznávaš. Najprv sa ti páči jeho zovňajšok a až potom keď sa s ním začneš stretávať spoznáš jeho osobnosť. Rozprávaš sa ním o ňom, o sebe, o vás.
Avšak pravda dostane na kolená veľa ľudí. Môžeš si uvedomiť, že človeka miluješ až po tom čo už je príliš neskoro. Lebo najprv si sa vybrala objavovať jeho vnútro.
Presne tak ako to bolo aj s tebou.
Myslím že som celý ten čas ignorovala hrejivý pocit, keď som počúvala tvoj smiech, lebo som sa bála. Ignorovala som zovretie svojho srdca vždy keď som ťa videla bozkávať sa s niekým iným.
Nahovárala som si, že sa len obávam toho, že nahradíš svoju najlepšiu kamarátku, už sa s ňou nebudeš chcieť stýkať.
Teraz však premýšľam nad tým, že keby sa tak stalo možno by ma to ušetrilo zbytočnej bolesti.
Vždy som ti pomáhala s radami o randení aj keď ja sama som s ním nemala žiadne skúsenosti. Podľa teba preto, lebo som bola empatickejšia. Poznala som ľudskú povahu, vedela som cítiť s ľuďmi, zdieľať ich radosť aj bolesť.
Ale ak áno, prečo som nespoznala čo sa so mnou naozaj deje?
Pamätám sa ako mi jednu zimu, keď sme mali šestnásť, zomrela fenka. Lejla. Volala som s tebou celý večer a vyplakala hromadu vreckoviek. Keď som sa ťa na konci spýtala prečo to robíš, prečo mi tak pomáhaš, tvoja odpoveď znela:
"Lebo si moja kamarátka."
Zabolelo to viac ako som si predstavovala.
O dva roky na to som spoznala tvoju druhú polovičku.
Pri zoznamovaní som sa mala tešiť s tebou. Smiala som sa, musíš si to pamätať, ale to, že môj úsmev bol smutný ti pravdepodobne ušlo. Bola som rada, že si šťastná, ale moja sebeckosť mi nedovoľovala priať ti takýto druh šťastia.
Začali sme sa od seba vzďaľovať. Nie len kvôli tvojmu vzťahu. Dostali sme iné ponuky na vysoké, mali sme rozdielne ciele. Možno za tým trochu stála aj moja žiarlivosť a neschopnosť pozerať sa na teba takto.
V poblaznení.
Avšak nebolo to tak že nie. Mýlila som sa.
Nebolo to pobláznenie.
Obom nám bolo dvadsaťštyri, keď mi prišla pozvánka na svadbu. Tvoju svadbu.
Nechcela som tam ísť. Vážne som sa nechcela na teba pozerať pred oltárom vymieňať si prstienky s láskou tvojho života. S ktorou budeš mať deti a budete žiť šťastne až do smrti.
Ale išla som tam. Lebo tak by to urobila každá správna kamarátka.
Obliekla som si drahé farebné šaty a stála tam medzi ostatnými hosťami a tlieskala vašej láske.
Ironické keď vezmeme do úvahy že to vlastne ja som bola tá, ktorá ťa ľúbila celý život.
Ak si pamätáš z vašej svadby som odišla skôr. Nebudem klamať ešte ten večer som sa kvalitne opila.
Nepomohlo to. Na ďalší deň som si tu krutú skutočnosť pamätala.
Človek ktorého milujem je v manželskom zväzku s niekým iným.
Asi sa teraz pýtaš prečo ti to všetko hovorím až teraz. A prečo nie do očí ale na papier ako ten najväčší zbabelec.
Možno sa za seba stále tak trochu hanbím, ale už sa nebojím. Bude to tvoja voľba či chceš naďalej udržiavať naše kamarátstvo alebo sa ma strániš.
Nebudem ti vyčítať vôbec nič.
Vedz však, že aj keď to spravíš budem ťa mať rada stále rovnako.
S láskou Pat
P. S. : Žiadam ťa však o jednu vec. Nehovor o tom prosím svojím deťom. Obľúbila som si ich a myslím že aj oni mňa.
Nechcem aby ma brali tak ako ostatní, za niečo neprípustné, nechutné, čo by mal zákon zakazovať a ľudí ako ja by mali dávať do psychiatrií na liečenie.
Nechem aby ma videli inak len preto, lebo mám rada ženy a nie mužov.
Som to stále ja, ten istý človek.
Ľúbim ťa, Eli.
