All the stars [ᵐʸᵍ•ᵖʲᵐ]

⭐twelfth⭐

✴✴✴

,,Jiminie!" 

Prevalím sa na druhý bok a hlavu zaborím do vankúša. Netuším prečo ma mama budí takto skoro, ale dúfam, že má na to dobrý dôvod. 

,,Jimin!"

Otrávene vzdychnem, ale nakoniec aj tak zdvihnem hlavu, aby som sa jej ozval. Predsa len ju nechcem naštvať hneď z rána. Ak by sa to totižto stalo, som si istý, že by ma odtiaľto vytiahla aj za uši. ,,No?!" 

,,Poď sem!" Kričí tak nahlas až mám na chvíľu pocit, že stojí priamo nado mnou, hoci na mňa volá z prízemia. Musím uznať, že je niekedy naozaj strašidelná. 

,,Bože!" zamrnčím a opäť padnem hlavou do nadýchanej obliečky môjho vankúša. Tento deň sa začína naozaj skvelo. 

...

Po tom, čo sa cez neustále protesty v podobe šomrania a kňučania konečne vyhrabem z mojej úžasne vyhriatej a pohodlnej postele, ešte stále v pyžame a celý strapatý zleziem do kuchyne. ,,Čo sa deje?" zívnem a prstami sa poškrabem na zátylku. ,,Čože bolo tak strašne dôležité, že si ma musela zobudiť takto skoro ráno?" Posadím sa na stoličku, nespúšťajúc zrak z mamy. Pohodlnejšie sa opriem o operadlo a zavriem oči. 

Začujem jej zvonivý smiech. ,,Zlatko je obed a nie ráno." 

Otvorím jedno oko. ,,Obed?" 

Otočí sa od doštičky, na ktorej doteraz niečo krájala a pobavene nadvihne obočie. ,,Je dvanásť hodín. Musela som ťa zobudiť, pretože sa musíš najesť pred tým ako odídeš na stretnutie." 

Capnem si po čele a zmučene zakňučím. ,,Ježiš, úplne som na to zabudol!" Vyskočím na nohy a vybehnem z kuchyne. Zamierim na poschodie, no na schodoch však zastavím a vrátim sa naspäť do dverí, z ktorých som pred chvíľou vyletel. ,,Zatiaľ to nachystaj, prosím. Hneď som späť."  

Zachytím jej mierne prekvapený pohľad, ale nevenujem mu ďalšiu pozornosť a radšej zmiznem na poschodie. 

...

,,Keď skončíte, zavolaj mi, aby som pre teba prišla." zavolá na mňa mama, keď vystúpim z auta. 

,,Okej, zatiaľ ahoj." zamávam jej a následne sa ponáhľam do budovy komunitného centra. Dnes sa počasie rozhodlo trochu nám pripomenúť zimu, a tak od kedy som sa zobudil iba mrholí a fúka vietor. 

Keď dorazím na miesto, prejdem k svojej stoličke. Po ceste si vyzlečiem bundu a prevesím ju cez operadlo a až potom sa sám posadím. 

,,Ahoj, Jimin." pozdraví ma Luhan. 

Usmejem sa. ,,Ahoj. Kde je Yoongi?" pozriem na prázdnu stoličku medzi nami. Je iba jedna, pretože Yun dnes nepríde, a tak som si na jej miesto sadol ja, aby medzi nami nebolo žiadne voľné. 

,,Za chvíľu príde." odpovie mi Luhan a zrakom zablúdi po miestnosti, v ktorej sa okrem nás dvoch nachádzajú ešte aj Sun Hee a Min Jee.

Prikývnem. Zahniezdim sa na stoličke, aby som našiel pohodlnejšiu polohu na sedenie a nahlas vzdychnem. Luhan mi nevenuje pozornosť, a tak mi nezostáva nič iné ako pozerať do zeme. Hold zrejme nepatrí medzi zhovorčivých ľudí ako som si stihol za ten čas, čo sa poznáme, všimnúť. 

,,Ahojte." zdvihnem hlavu a pohľad sa mi stretne s tým Yoongiho. Usmejem sa a spolu s Luhanom mu opätujem pozdrav. ,,No nejak nás tu je málo." obzrie sa okolo seba, zatiaľ čo si vyzlieka bundu a z krku odvezuje šálu tmavej farby.