Čitateľský denník

23. Jozef Mak od Jozefa Cígera-Hronského {SK}

Bohuprisahám, toto bola hneď po Dome v stráni najmenej čitateľná povinná literatúra, aká sa mi doteraz dostala do rúk. Bola nekonečne nudná a čítala som ju cez mesiac, hoc to malo len niečo cez stopäťdesiat strán. Nemám tú knihu rada, čiže zápis bude stručný. Nuž ale, chcem zmaturovať, tak ju tu máte :)

Žáner: psychologicko - sociálny román
Rok vydania: 1933
Moje hodnotenie: 5,5/10

Jozef Cíger-Hronský sa narodil v roku 1896 vo Zvolene. Pôsobil ako učiteľ, potom začal písať - najprv pre deti (Smelého zajka určite poznáte), potom sa venoval aj literatúre pre dospelých (Chlieb či Svet na trasovisku sú takisto veľmi známe). Bol tajomníkom a nakoniec správcom Matice slovenskej v Martine. Po vypuknutí SNP ho začali prenasledovať, takže v roku 1945 emigroval do Argentíny, kde sa zamestnal ako textilný návrhár. Domov sa už nikdy nevrátil, zomrel v Argentíne v roku 1960. 

Jozef Mak sa začína samotným narodením chlapca. Už tu autor naznačuje, ako bude jeho život vyzerať. Jozef je nemanželským dieťaťom, nikto sa na jeho príchod na svet netešil. Jeho matka sa bojí povinnosti, je vdova a jedného syna už má. Po pôrode sa jej uľavilo, lebo odišli bolesti, dieťa je však od teraz už len na ťarchu. 

Keď matka zaspí, nad kolísku príde duch - osud, hovorí, že takto koncom noci už všetky dary rozdal a pre neho sa nezvýšilo nič, len ukrižované ruky - ktoré sú, samozrejme, symbolom utrpenia. A naozaj, celý život Jozefa Maka je utrpenie. 

Jozef vyrastá spolu s bratom Jánom, ktorý je k nemu už od narodenia chladný až nepriateľský, nepáči sa mu, že sa musí deliť s niekým, kto ani nie je jeho právoplatným bratom. Jozef ho však napriek tomu nezatracuje, tajne obdivuje, a verne nasleduje brata i jeho kamošov. 

Po tom, ako im zhorí chalupa, ich prichýlia Meľušovci, Jozefovi krstní rodičia. Nežije sa im u nich príjemne, lebo starý Meľuš je pijan a Jozefovej matke často vyčíta, že nepracuje, i keď je chorá a slabá. Na rozdiel od matky, Jozef je u Meľušovcov rád, keďže sa zamiluje do krásnej Maruše, ich dcéry - aj ona mu city opätuje. Ich láska ale nemá čas sa rozviť, lebo matka Jozefa pošle pracovať do hory. 

Tam sa stretáva s Gregorom Biaľošom, ktorého si rýchlo obľúbi, nemá však možnosť ho lepšie spoznať, lebo pár týždňov po ich zoznámení ho zavalí strom a zomiera. Až po jeho smrti sa Jozef dozvie, že Gregor bol jeho biologický otec. Napriek smrti otca sa mu ale darí dobre, a tak začne stavať chalupu, aby už s matkou nemuseli byť závislí od Meľušovcov, tiež tam chce priviesť Marušu. Nestihne ju však dokončiť, povolajú ho na vojnu. 

Na vojne je viac-menej spokojný, má predsa ošatenie i jedlo, nijako teda neprejavuje k vojne odpor. Chýba mu len matka a Maruša, teší sa, až príde domov a dostavia chalupu. Nuž, to sa nestane. Chalupu dokončí Jano, Marušu si sám vezme za ženu a spolu sa tam nasťahujú, pretože Jozef staval na Janovom pozemku. Jano s Marušou nechajú Jozefa žiť na polovici chalupy. 

Jozef nedokáže Janovi odpustiť, že mu prebral frajerku, a tak si z trucu vezme Julu. Jula je rovnaká vyvrheľka ako Jozef, jednu ruku má ochrnutú, je nepekná a chorľavá, už v detstve jej celá dedina predpovedala, že sa nikdy nevydá. Kvôli tomu, že sa i tak vydala, a dokonca ako prvá, pokazí si vzťahy so sestrami. Manželstvo s Jozefom tiež nie je žiadna výhra, Jozef je k nej chladný, dokonca si začne zasa s Marušou, i keď tá už nie je pekná, ako kedysi, navyše si vypestovala krásnu závislosť od alkoholu. Až keď sa Maruša utopí si Jozef nájde cestu k Jule, no netrvá dlho a aj ona ochorie. Úplne klasicky, až po jej smrti si Jozef uvedomí, že ju ľúbil. Dielo sa končí na jej pohrebe takto: ,,Človek-milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak."

Knihu nemám rada for a reason, a postavy, ktoré ma absolútne neoslovili, sú jedným z dôvodov. Poviem vám teda aspoň niečo o Jozefovi. Jeho meno má, samozrejme, symbolický význam. Aký je mak? Je ho veľa, jedno zrnko teda nie je nijako výnimočné, nevyčnieva spomedzi ostatných, je len jedno z veľa ďalších. A taký bol aj Jozef. Autor ho viackrát označuje ako človek - milión. Je to postava prudko tragická, bojuje so životom, no len vo svojom vnútri - navonok sa tvári, akoby mu všetko bolo jedno. Zložité situácie nerieši rozumovo, ale pudovo - je naozaj nič iné, len jednoduchý gadžo, so všetkým, čo k tomu patrí. Je vytrvalý a húževnatý, má akúsi životaschopnosť. Biedu a utrpenie prijíma ako súčasť života, riadi sa heslom ,,Dajak bolo, dajak bude." Jeho život výrazne ovplyvňujú dve ženy - Maruša a Jula, pričom si sú fyzicky i duševne kontrastné - Maruša je pekná a živelná, Jula škaredá a len pasívne čaká na svoj osud. Jozef s Marušou zažíva fyzickú lásku, s Julou duševnú. Obe ženy ho kamsi posunú, nakoniec sa však i tak musí životom prebíjať sám.

Prečo ho tak nemám rada? Iritovalo ma, ako len pasívne čakal na to, čo ešte príde, nebojoval, nehneval sa, a ak, tak len kvôli sprostostiam a vždy nechal Julu, nech si to zlizne. Podvádzal ju s bratovou ženou, nejavil záujem o ich syna, hrubo jej nadával len za to, že ho ľúbila. Navyše neodsudzoval vojnu a dlhšie sa zaoberal stavbou železnice než manželkinou smrťou. Zrejme toho bolo viac, no knihu som čítala dva mesiace dozadu. A toto aj tak stačí.

PROS:

- pritiahnutie pozornosti na sociálne problémy dediny
- symbolika v mene
- celkom pekné lyrizované opisy prírody
- téma vojny, hospodárskej krízy, vysťahovalectva či maďarizácie
- vykreslené obe podoby lásky

CONS:

- o Jozefovi sa hovorí, že mal výrazné duševné prežívanie, ja by som však slovo výrazné nepoužila - Jozef nesmúti a ani sa nehnevá
- samotný Jozefov charakter a povaha
- domáce násilie je vykreslené ako v pohode vec, nad ktorou sa netreba vzrušovať
- propagácia alkoholizmu - starý Meľoš chľastal a bola to Marušina vina, že sa oňho odmietala starať
- Julina smrť spomenutá len v jednej vete, potom sa už autor venuje len tragike Jozefovej postavy
- priveľa pasáži, ktoré neboli pre vývoj deja či charakterov postáv absolútne podstatné
- nudný štýl a žiadne napätie

Myslím si, že napísať román o postave, ktorej sa na hlavu zosype celý vesmír, v podstate nie je zlý nápad. Lenže v Hronského podaní to bolo prudko nezáživné, akoby to ani nepísal ten istý autor, čo písal nápadité a napínavé rozprávky pre deti, ale nejaký Vogón (fakt dúfam, že niekto ten joke pochopí). Úprimnú sústrasť všetkým, čo to ešte nemajú za sebou. 

Nabudúce si dáme taktiež povinnú literatúru, tentoraz Na západe nič nové od E. M. Remarqua, dielo, ktoré sa mi páčilo oveľa viac, než Jozef Mak.

See ya!