All the stars [ᵐʸᵍ•ᵖʲᵐ]

⭐thirteenth⭐

✴✴✴

Pripomeňte mi prosím niekto, aby som si predtým než sa na niečo nabudúce dám, overil, že to nebude o šiestej hodine ráno a že sa nielenže budem musieť tak skoro vyhrabať z mojej teplej postele ale, že budem musieť v tejto rannej zime ešte aj pobehovať po meste. 

,,Prečo to musíme robiť takto skoro ráno?!" zamrnčím, keď sa s Yoongim už asi štvrť hodinu prechádzame od domu k domu a hádžeme do poštových schránok najnovšie výtlačky miestnych novín. 

Mykne plecom a na tvári sa mu objaví malý úškľabok. ,,Jimin, to si sa ma pýtal už najmenej desať krát a to sme prešli sotva sedem domov." pretočí očami a z koženej tašky, čo mu visí na pleci vyberie ďalšie noviny, ktoré následne hodí do schránky. Potom sa otočí ku mne. ,,A už sa toľko nemrač, vyzeráš potom ako Kwanov plyšák." 

Nadvihnem obočie. ,,Aký plyšák?" 

Pobavene sa zasmeje a bez toho, aby mi odpovedal, prejde popri mne na chodník. 

,,Yoongi!" zavolám naňho, ale on kráča ďalej. Stále počujem jeho pridusený smiech, načo sa na mojej tvári objaví namosúrený úškľabok. ,,To nemyslíš vážne, Yoongi! Aký plyšák?!" pobehnem za ním, ale iba na kúsok, pretože po chvíli musím zastaviť a zhlboka sa nadýchnuť.

Yoongi zastaví, aby ma počkal. Keď sa vydýcham, otočí sa na mňa a s úsmevom vyhlási. ,,Teraz prejdeme do ďalšej ulice." 

...

,,Čo inak povedala Yun na ten vianočný výlet?" opýta sa ma Yoongi, keď vchádzame na poslednú ulicu v našom okolí. Pravdupovediac sa mi uľavilo, keď mi prezradil, že ďalej už noviny neroznáša, keďže to by bolo na jedného človeka veľa, a tak sú tu aj iní ľudia, ktorí sú ochotní vstávať takto skoro a ničiť si podrážky svojich topánok na našich rozbitých cestách. 

Odfrknem si. ,,Skôr, čo na to zakričala. Nebudem ti klamať, takto hlasno som ju vrieskať ešte nepočul." pozriem naňho. Chvíľu na seba iba tak hľadíme, pokiaľ sa obaja nerozosmejeme. 

,,Celá Yun." 

Prikývnem. ,,Pravda." 

,,Myslím, že to bude fajn." zamyslí sa.

Letmo naňho pozriem, než svoj zrak upriamim na odhodenú plechovku na ceste. ,,Čo myslíš?" 

Vydýchne. ,,Neviem ... všetko."  Kopne do plechovky a tá sa s hlasným rachotom odkotúľa o pár metrov ďalej.

Zasmejem sa. ,,To je široký pojem, Yoongi.''

Pridá sa ku mne a pokrúti hlavou. ,,Proste všetko. Rozmýšľam nad tým už od kedy sme sa všetci začali stretávať v skupine.''

,,Ale nad čím rozmýšľaš?'' dobiedzam doňho, pričom mi na tvári pohráva malý úsmev.

Zmučene zamrnčí. ,,Jimin! Neviem ti to vysvetliť.'' 

S úškrnom naňho pozriem. ,,Tak ti pomôžem." 

Pretočí očami, ale nakoniec sa mu na tvári objaví porazenecký úsmev. ,,Proste život. Toto je moje našťastnejšie obdobie odkedy som vyzdravel a ... neviem." znovu sa zasmeje a rukou si prehrabne vlasy. 

,,Vysvetľovanie ti teda naozaj nejde." pokrútim hlavou a kútiky úst sa mi nadvihnú do drobného úsmevu. ,,Ale nechápem tomu, prečo je tvoje najšťastnejšie obdobie až teraz? Prečo nie vtedy?" zastavím a spýtavo naňho pozriem.