Phantom || h.s (Slovak Translation) !POZASTAVENÉ!

three

Pozerala som sa na seba do zrkadla, obdivujúc jemnú retiazku pripnutú okolo môjho krku. Malá lebka so skríženými hnátmi spadala do stredu môjho hrudníka, nad lemom trička.

Je nádherný.

Ale ako sa do čerta dostal do tej krabičky? Bola noc, keď som ho tam našla a teraz sa chystám ísť do školy. Mala by som si dať náhrdelník do školy? Určite. Je tak jemný a sentimentálny a nejako ma to núti cítiť sa decentne.

Mám pocit, že by som mala byť vydesená, že sa nejaký náhrdelník náhodne objavil v krabičke, v ktorej som našla nejakú fotografiu, ale nie som. Tieto náhodne veci, ktoré som našla, sú skoro ako darčeky.

"To je jedno," povedala som svojmu odrazu a zobrala som si tašku spolu s náhrdelníkom na krku.

Šla som dole po schodoch, prehadzujúc si svoje tmavé vlasy cez rameno. Dnes svieti slnko; maličké lúče sa odrážajú z malých kryštálikov visiacich z lustra vo vstupnej hale.

"Dobré ráno, miláčik," otec ma podravil zo svojho miesta pri kuchynskom stole. Držal noviny  s tanierom plných vajec pred ním. Žiarivo sa na mňa usmieval.

Kývla som k nemu a zobrala si banán z ovocnej misy.

"Jane, urobila som ti toasty," povedala matka, nalievajúc si kávu do hrnčeka.

"To je dobre, stačí mi banán," povedala som, ošupujúc si ho.

Matka pokrčila ramenami a napila sa z kávy.

"No, mala by som ísť," povedala som, odhryzujúc si z banánu a zastrkujúc si prameň vlasov za ucho.

"Dobre, maj pekný de-"

Matka náhle prestala hovoriť, jej obočie sa zvraštilo. "Jane," povedala, zastavila som sa a pozrela sa na ňu.

"Hmm?"

"Nový náhrdelník?"

Rukou som si chytila prívesok. Prestala som prežúvať a rýchlo som to prehltla.

Prešla ku mne, zúžila oči na prívesok. "Lebka?"

"Ehm ... áno. Našla som to v, uh ... Claire’s (pozn.prekl. obchod). "

"Claire’s? To miesto nenávidíš od svojich dvanástich, "poznamenal otec.

"No, videla som ho vo výklade a proste som ho chcela," povedala som, cúvla som dozadu, aby sa matka nemohla dotknúť lebky.

Rodičia si vymenili pohľady.

"Môžem už ísť?" Spýtala som sa. "Prídem neskoro."

"Áno. Pekný deň, "povedal otec, pozerajúc sa opäť do novín.

Vydýchla som úľavou a otvorila som dvere, prechádzajúc okolo  domu k autu.

Nechcem prísť do školy neskoro. Vlastne som prišla etše skôr a svoj čas som trávila ohryzaním si nechtov.

"Ahoj."

Pozrela som sa na Maxa, ktorý sa posadil vedľa mňa, na rovnakú stoličku ako včera.

Kývla som k nemu ako na pozdrav, potom som sa pozrela späť na tmavo modrý lak na mojom palci, na ktorý som sa zamerala, aby som ho dala preč.

"Čo sa deje?"

Vyzeral milo, ale naozaj by som bola radšej sama ako hovoriť s niekým ako je temperamentný a a spoločenský Max.

"No, vlastne nič," odpovedala som. Nechcem byť k nemu nezdvorilá; Len sa nechcem s nikým spoznať tak, aby ma potom mohol odsudzovať kvôli mojej depresií.  Viem, že je to hlúpe, ale v mojej hlave to dáva zmysel.